Balkánsko 2017
Článok je prevzatý zo zápiskov z ciest po Balkánsku v roku 2017, bez korekcií a poväčšinou aj interpunkcie... Spoločne s Mattom Rybanským sme na motorkách počas 2 týžďnov navštívili 8 štátov. Je to kus dlhšie čítanie, no zároveň autentické. Fotografie jednotlivých krajín sú ilustračného a reportážneho charakteru.
Deň 1. (Slovensko - Maďarsko - Srbsko)
Presli sme Madarsko. Cestou nam za Budapestou prsalo, tak sme testovali nase nove nepremokave mundury. Okrem toho, ze su nepremokave, su kriklavo-neonovo- zelene a mega viditelne z dialky. Takze aj bezpecne.
Tankovali sme, zjedli sme chlebiky, co Lukyno rano spravil. Miestami ta dialnica pripominala juznu cast slovenskej D1...celkom nuda...
Prisli Srbske hranice, kde si kontrolovali nase znacky. Za cely cas sme az na tejto hranici stretli motorkara, Fin na GSke.
Ako sme presli hranice, akoby sa cesta uplne vyprazdnila. Pred nami nic, za nami nic. Sta by statny sviatok (:
Tak sa nam tu potych trojprudovych madarskych cestach islo teraz krasne, slobodne. Dali sme si jazdu aj vedla seba..
Pri najblizsom tankovani sme si kupili teplu oblozenu ciabattu.
Pri odboceni z dialnice sme platili myto, po 90 srbskych hachrarov (dinarov 120=1€).
Prva dedina, STOPka pred kolajnicou...akoze po tento kolajnici neslo nic uz niekolko rokov. Ale ako poctivi, slovenski vodici sme zastavili. No srb za nami zaflekoval. Poucili sme sa. Na kazdej stopke sa podla srbskych vodicov riadime heslom "nezastavujem, mame spozdeni".
Presli sme este zodve dedinky.
Lukyno si v predu cosi nalavo vsimol. Odbocili sme z hlavnej. Isli po hlinenej ceste do kopca. Taka sutolina, miestami vyjazdene kolaje a od dazdovej vody vyplavene casti. Presli sme cez pole. Isli sme po polnej cesticke, ktora opat vyustila na cestu. Po chvili sme opat videli takuto vstupnu cesticku, tak sme sa po nej vybrali. Tato uz bola o level vyssie. Ale paradne sa islo! Konecne offroad. Na toto sme sa cely cas tesili. Skusenosti fajne. Vysli sme opat na pole. Odbocili dolava, videli zajacov aj bazanty. Na horizonte Matt zazrel auto a dvoch ludi..daleko.
Vybrali sme sa este dalej po polnej prasnej ceste. A vidime idealny spot...akoby 4 stvorce poli stretajuc sa v jednom bode, dookola par kriakov a vyjazdene kolaje naplnene vodou (jazierko).
Odparkovali sme motorky, a rozdelili si prirodzene ulohy. Lukyno zacal stavat hned stan, Matt zacal varit veceru. Matt pripravoval sosovicovy privarok, co sme pred cestou v Metre "kostovali" od tety. Nooo...malo to na mile daleko od toho. Asi ako odtialto do Zilinskeho Metra... No aj smotanu sme mali. Nevieme...Matt to zajtra opäť vyskusa.
Ako si tak varime, to auto sa ruti dole kopcom priamo k nám...rozmyslami ci to niesu rangers. Ale vsak co. Pozdravime, zakyvali sme... Lada Niva '87 zastavila kusok od nas. Vystupil typek a ide priamo k nam. Na tvari priatelský usmev podavajuc ruku "Hello". Alex, polhonospodarsky inzinier, miesanec Austrália & Srbsko, vlasniaci dve zo stryroch susediacich poli, nas srdecne privital. Nechapajuc sa na nas dival, ked sme mu vysvetlovali, ze cestujeme na motorkach zo Slovenska a tu ideme stanovat.
Pokecali sme spolu trochu a pyta sa, ci nieco nechceme z dediny, ze pride za hodinu a môže nam nieco doniest...chleba, drinky,..atd.. alebo ze mozeme ist s nim na pivo (:
Lukyno spominal ten chleba, tak sme ho poziadali.
Odisiel teda do dediny.
My sme zjedli ten "privarok", chapaj polievku. Pripili sme si na prvy den na ceste. Zacali sme chystat veci na spanie, kym je svetlo. Lukynovi sa nedala nafukat karimatka s pumpou na kolesa, ustami to dal hned.
Ked sme uz boli takmer pochystani, zapoculi sme klasicke ladovske vrcanie a ochvilu videli aj svetla brazdiace dolukopec. Alex prisel aj so svojim tatom Vladimirom.
Doniesli nam broskynovicu, domacu 2011, cca 40%.
Hovorili nam, ze tu kusok su dve dedinky 100% slovaci. A ci nam nebude zima a keby cosi, mame mu hned volat (dal nam cislo) alebo keby moc prsalo a rano je rozmocene, tak nam pride s traktorom pomoct. Vraj ma zbierku aj starych traktorov. Rano nas pozvali na kavu, tak nam ukaze. My mu chceme spravit pekne fotecky. Ze ma aj wifinu, ze potom sa spojime na fb. Moc mily typek. Radost takychto ludi stretat (:
Nieco po 22tej sme zalahli a zaspali. Takto skoro sme uz davno nesli spat, tento rok veru este nie. Krasa!
Tankovali sme, zjedli sme chlebiky, co Lukyno rano spravil. Miestami ta dialnica pripominala juznu cast slovenskej D1...celkom nuda...
Prisli Srbske hranice, kde si kontrolovali nase znacky. Za cely cas sme az na tejto hranici stretli motorkara, Fin na GSke.
Ako sme presli hranice, akoby sa cesta uplne vyprazdnila. Pred nami nic, za nami nic. Sta by statny sviatok (:
Tak sa nam tu potych trojprudovych madarskych cestach islo teraz krasne, slobodne. Dali sme si jazdu aj vedla seba..
Pri najblizsom tankovani sme si kupili teplu oblozenu ciabattu.
Pri odboceni z dialnice sme platili myto, po 90 srbskych hachrarov (dinarov 120=1€).
Prva dedina, STOPka pred kolajnicou...akoze po tento kolajnici neslo nic uz niekolko rokov. Ale ako poctivi, slovenski vodici sme zastavili. No srb za nami zaflekoval. Poucili sme sa. Na kazdej stopke sa podla srbskych vodicov riadime heslom "nezastavujem, mame spozdeni".
Presli sme este zodve dedinky.
Lukyno si v predu cosi nalavo vsimol. Odbocili sme z hlavnej. Isli po hlinenej ceste do kopca. Taka sutolina, miestami vyjazdene kolaje a od dazdovej vody vyplavene casti. Presli sme cez pole. Isli sme po polnej cesticke, ktora opat vyustila na cestu. Po chvili sme opat videli takuto vstupnu cesticku, tak sme sa po nej vybrali. Tato uz bola o level vyssie. Ale paradne sa islo! Konecne offroad. Na toto sme sa cely cas tesili. Skusenosti fajne. Vysli sme opat na pole. Odbocili dolava, videli zajacov aj bazanty. Na horizonte Matt zazrel auto a dvoch ludi..daleko.
Vybrali sme sa este dalej po polnej prasnej ceste. A vidime idealny spot...akoby 4 stvorce poli stretajuc sa v jednom bode, dookola par kriakov a vyjazdene kolaje naplnene vodou (jazierko).
Odparkovali sme motorky, a rozdelili si prirodzene ulohy. Lukyno zacal stavat hned stan, Matt zacal varit veceru. Matt pripravoval sosovicovy privarok, co sme pred cestou v Metre "kostovali" od tety. Nooo...malo to na mile daleko od toho. Asi ako odtialto do Zilinskeho Metra... No aj smotanu sme mali. Nevieme...Matt to zajtra opäť vyskusa.
Ako si tak varime, to auto sa ruti dole kopcom priamo k nám...rozmyslami ci to niesu rangers. Ale vsak co. Pozdravime, zakyvali sme... Lada Niva '87 zastavila kusok od nas. Vystupil typek a ide priamo k nam. Na tvari priatelský usmev podavajuc ruku "Hello". Alex, polhonospodarsky inzinier, miesanec Austrália & Srbsko, vlasniaci dve zo stryroch susediacich poli, nas srdecne privital. Nechapajuc sa na nas dival, ked sme mu vysvetlovali, ze cestujeme na motorkach zo Slovenska a tu ideme stanovat.
Pokecali sme spolu trochu a pyta sa, ci nieco nechceme z dediny, ze pride za hodinu a môže nam nieco doniest...chleba, drinky,..atd.. alebo ze mozeme ist s nim na pivo (:
Lukyno spominal ten chleba, tak sme ho poziadali.
Odisiel teda do dediny.
My sme zjedli ten "privarok", chapaj polievku. Pripili sme si na prvy den na ceste. Zacali sme chystat veci na spanie, kym je svetlo. Lukynovi sa nedala nafukat karimatka s pumpou na kolesa, ustami to dal hned.
Ked sme uz boli takmer pochystani, zapoculi sme klasicke ladovske vrcanie a ochvilu videli aj svetla brazdiace dolukopec. Alex prisel aj so svojim tatom Vladimirom.
Doniesli nam broskynovicu, domacu 2011, cca 40%.
Hovorili nam, ze tu kusok su dve dedinky 100% slovaci. A ci nam nebude zima a keby cosi, mame mu hned volat (dal nam cislo) alebo keby moc prsalo a rano je rozmocene, tak nam pride s traktorom pomoct. Vraj ma zbierku aj starych traktorov. Rano nas pozvali na kavu, tak nam ukaze. My mu chceme spravit pekne fotecky. Ze ma aj wifinu, ze potom sa spojime na fb. Moc mily typek. Radost takychto ludi stretat (:
Nieco po 22tej sme zalahli a zaspali. Takto skoro sme uz davno nesli spat, tento rok veru este nie. Krasa!
Deň 2. (Srbsko - Čierna Hora)
Trosku hlasok na zaciatok:
Matt: Vyzeral trosku dopity...
Lukyno: A co tu bude robit?! (Typek uprostred lesa)
.
Lukyno: Moj spolujazdec vari lepsie ako Tvoj!
.
Lukyno: Hosi, odchod! (krici na mravce utopene v JimBeam honey)
.
Prietno - dobrú chuť (srbsko MNegro)
5:30 sa Matt zobudil na volanie prirody, otvara stan, oranzovy ligot vychadzajuceho slnka ho hned zrana rozveselil.
Urobil co mal, odfotil campsite so slnieckom a sup ho nachvilu este do spacaku.
Lukyno znavigoval do dediny Alexa. Jeho farmu sme lahko nasli, podla custom-made LadyNivy. Vosli sme do dvora, Alex nas uz z dialky vital. Alex este spomunal, ze ked sme mu vcera dali napit Jim Beam, uplne mu to pripomenulo jeho navstevu Australie spred desat rokov.
Jeho dedko, ktory ma 96 rokov, bojoval v madarskej armade pri Stalingrade, 3 roky bol v ruskom gulagu. Predal 2 hektare pody aby si kupil od nemeckeho SS vojaka BMW motorku. Ked vidiel tie nase stroje, pozeral na ne ako na zjavenie. Obzeral ich, pytal na kubaturu a rozpraval zazitky svoje motorkove. Tiez videl kopec statov z Europy.
Pre Alexa pracovalo 7 traktorov, 5 ludi, pestovali psenicu, kukuricu, soju, broskyne, melony (good biznis).
Wifi sme vyuzili na ranny post. Esteze mame na ceste so sebou aj 6D, z ktoreho sa daju foto stiahnut do telefonu. Alex sa vytesoval spolocnou foto, ktoru mu Matt poslal na fb.
Alex nam dal spravit ranajky (vajicka na tvrdo, prosuto domace, salama, klobasa, domace neskutocne mnamkove hranolceky, jarna cibulka). Spolu sme to traja jedli. Najedli sme sa do prasknutia. Alex trval na tom, aby sme vsetko zjedli. Dali sme si potom s Alexom a Vladom prechadzku po ich pozemku.
Dali sme im potom jednu ploskacku slovackej borovicky a marhuloveho Tatratea 42% ako darcek. Boli vsetci moc mili.
10:00 Vyrazame.
Pri krizovatke s dedinkou ***Alex,blizko Titel***, sme si este nabrali vonavu vajcovku do flasiek a ideme dalej. Nabehli sme na dialnicu, potiahli sme nejakých 80km. Po zlezeni z dialnice sa cesta rapidne zmenila. Asfalt. Zlepenec ako slovenska vlada. Tato cast Srbska je akymsi pohrebiskom pre stare auta. Tolko vrakovisk sme tu videli. Niektore vyzerali este ze ich pouzivaju na nahradne diely, ine to uz boli len kostry hrdzavych tiel kedysi aut.
14:00 dame si maly obed, jednu pleskavicu a klobasu. Taka drobna kostovka v lokalnej kaviarni pri kamenolome. Mnamka. My sme trochu teda naplnili zaludky, no motorky uz zyvaju prazdnovou... Chudence..
Kazdopadne cesta, sice rozbita, no sama zakruta. Jazdilo sa krasne, divoko. Matt si riadne klopil. Lukyno si daval pohodicku na motorke tiez.
Odrazu Lukyno v zakrute krici do intercomu, Matt ho nemal v zornom poli, hamuj! Hamuj!
Mattovi sa do obrazu priblizenim dostava Lukyno ako brzdi pri kamione. Agresor za nami dobrzduje tiez. Pred nami nekonecny rad kamionov. Co teraz? Co to je? Asi hranice...ci?
Opatrne sa pustame do obiehania v proti smere, dufajuc, ze nic nepojde oproti. Nastastie sa dalo vyhnut odbocenim za niektory z kamionov. Srbsku hranicu sme presli naparadu. No co sme zazili potom! Dalej sa nedalo ist, z Cierno Horskej strany boli na ceste opat same kamiony a v nasom smere cuval kamion spat! Tlacili ho 2 kamiony smerom do Srbska. Ked sa to vycistilo, tlacili sme zase my na motorkach pred nami kamion, aby zase on cuval (smer Monte Negro - Srbsko). Pytate sa ako sme ho mohli my dvaja na malickych moto tlacit? No mali sme za sebou v patach kamion! Hehe.
Na hraniciach Monte Negro pytali aj zelenu kartu, Lukyno ju vytiahol z vacku na bunde, Matt musel odopnut zadny batok, vybrat sedlo a z podsedlovky vybrat zelenu kartu. Potrebovali vidiet aj technicak od motorky. V Srbsku ich to veruze vobec netrapilo.
Dva dni za nami a mame viac palenky ako sme si doniesli. FAKT c.1: Multivitamin si spravis tak, ze zapijes vitamin C pivom (vitamin B). Vecer, sme si za hranicou dali pekne odbocku doprava od hlavnej cesty smerom Orahovica. Cesta mala krasny asfalt, dalsie pekne zakruty, dokonca 5 serpentin sme mali. Tak toto uz bola ina jazda do kopca. Sme sa cudovali, ze na takto odlahlu cast, aky krasny asfalt. Poriadne sme nastupali. Bolo tu len zopar domcekov. Mala osadlost v lesoch. Asfalt skoncil a zostala len sutolina, strky...sajbujeme si to do vrchov, vidime jedno a potom aj druhe krasne miesto na nas tabor, no isli sme este dalej...no dalej v blate nas cim dalej tym viac podsmykovalo. Na najblisej rovinke sme sa otocili s vratili na poslednu ciatinku, kde sa nam pacilo miesto na stanovanie. Trochu sme mali problem so zaparkovanim motorky, kedze na nam stojan zabaral to rozmocenej pody. Lukynovi sa podarilo najst kamen pod stojan. Matt siel na cestu zobrat daky suter pod svoj stojan. Parkli sme. Miestecko krasnucke, s kopou dreva v strede a s konincami na lucke. Cele to doplnalo kolorit krajiny. Lukyno zacal stavat stan, Matt opat zacal chystat veceru. Dnes mu to uz zacalo lepsie hustnut. Privarok faluzovy bol uz o 200km blizsie zilinskemu Metru ako vcera bolo. No stale to nebolo take, ako hosteska ponukana na kostovku v Metre. Matt cistil paradajku do jedla, ked tu v tom obaja zacujeme "Hooo"... reagovali sme na to "Dobry vecer"...Matt vypina plyn a ideme smerom k hlasu. Igor, nas privital !fest! silnym stisom ruky. Hovori, ze vsetko dookola je jeho majetok. Tak sa pytame ci tu mozeme spat. A on, ze v pohode, ze kde spime? V stanoch. Ze ci nam nebude zima. Berieme ho k nam, vytahujeme hned flasu a dame si "nazdravie". Pyta sa nas, ci nechceme ist k nemu. Potom sa nas pytata, ci mame radi syr? Ano, mame. Zostante tu... No kde by sme asi tak isli...o par minut prichadza so strykom, flasou rakyja a syrom domacim nakrajanym na tanieri. Neskutocne!!! Moc mily typek. Dali sme si este po glgu alku a odisli so slovami "vidime sa"...
Matt s Lukym este dopili pivko, Jelen - srbske pivecko. Trosku poostiavali okolie. Este pozdravili pesa co tu chodil naookolo aj macicku, co prisla pozriet. Dojedli sme veceru a zalahli spat. Este sme poculi pesa behat okolo ..inak, vyzeral ako detska verzia hyeny...este aj macka nam presla okolo stanu. Ideme spat...
Matt: Vyzeral trosku dopity...
Lukyno: A co tu bude robit?! (Typek uprostred lesa)
.
Lukyno: Moj spolujazdec vari lepsie ako Tvoj!
.
Lukyno: Hosi, odchod! (krici na mravce utopene v JimBeam honey)
.
Prietno - dobrú chuť (srbsko MNegro)
5:30 sa Matt zobudil na volanie prirody, otvara stan, oranzovy ligot vychadzajuceho slnka ho hned zrana rozveselil.
Urobil co mal, odfotil campsite so slnieckom a sup ho nachvilu este do spacaku.
Lukyno znavigoval do dediny Alexa. Jeho farmu sme lahko nasli, podla custom-made LadyNivy. Vosli sme do dvora, Alex nas uz z dialky vital. Alex este spomunal, ze ked sme mu vcera dali napit Jim Beam, uplne mu to pripomenulo jeho navstevu Australie spred desat rokov.
Jeho dedko, ktory ma 96 rokov, bojoval v madarskej armade pri Stalingrade, 3 roky bol v ruskom gulagu. Predal 2 hektare pody aby si kupil od nemeckeho SS vojaka BMW motorku. Ked vidiel tie nase stroje, pozeral na ne ako na zjavenie. Obzeral ich, pytal na kubaturu a rozpraval zazitky svoje motorkove. Tiez videl kopec statov z Europy.
Pre Alexa pracovalo 7 traktorov, 5 ludi, pestovali psenicu, kukuricu, soju, broskyne, melony (good biznis).
Wifi sme vyuzili na ranny post. Esteze mame na ceste so sebou aj 6D, z ktoreho sa daju foto stiahnut do telefonu. Alex sa vytesoval spolocnou foto, ktoru mu Matt poslal na fb.
Alex nam dal spravit ranajky (vajicka na tvrdo, prosuto domace, salama, klobasa, domace neskutocne mnamkove hranolceky, jarna cibulka). Spolu sme to traja jedli. Najedli sme sa do prasknutia. Alex trval na tom, aby sme vsetko zjedli. Dali sme si potom s Alexom a Vladom prechadzku po ich pozemku.
Dali sme im potom jednu ploskacku slovackej borovicky a marhuloveho Tatratea 42% ako darcek. Boli vsetci moc mili.
10:00 Vyrazame.
Pri krizovatke s dedinkou ***Alex,blizko Titel***, sme si este nabrali vonavu vajcovku do flasiek a ideme dalej. Nabehli sme na dialnicu, potiahli sme nejakých 80km. Po zlezeni z dialnice sa cesta rapidne zmenila. Asfalt. Zlepenec ako slovenska vlada. Tato cast Srbska je akymsi pohrebiskom pre stare auta. Tolko vrakovisk sme tu videli. Niektore vyzerali este ze ich pouzivaju na nahradne diely, ine to uz boli len kostry hrdzavych tiel kedysi aut.
14:00 dame si maly obed, jednu pleskavicu a klobasu. Taka drobna kostovka v lokalnej kaviarni pri kamenolome. Mnamka. My sme trochu teda naplnili zaludky, no motorky uz zyvaju prazdnovou... Chudence..
Kazdopadne cesta, sice rozbita, no sama zakruta. Jazdilo sa krasne, divoko. Matt si riadne klopil. Lukyno si daval pohodicku na motorke tiez.
Odrazu Lukyno v zakrute krici do intercomu, Matt ho nemal v zornom poli, hamuj! Hamuj!
Mattovi sa do obrazu priblizenim dostava Lukyno ako brzdi pri kamione. Agresor za nami dobrzduje tiez. Pred nami nekonecny rad kamionov. Co teraz? Co to je? Asi hranice...ci?
Opatrne sa pustame do obiehania v proti smere, dufajuc, ze nic nepojde oproti. Nastastie sa dalo vyhnut odbocenim za niektory z kamionov. Srbsku hranicu sme presli naparadu. No co sme zazili potom! Dalej sa nedalo ist, z Cierno Horskej strany boli na ceste opat same kamiony a v nasom smere cuval kamion spat! Tlacili ho 2 kamiony smerom do Srbska. Ked sa to vycistilo, tlacili sme zase my na motorkach pred nami kamion, aby zase on cuval (smer Monte Negro - Srbsko). Pytate sa ako sme ho mohli my dvaja na malickych moto tlacit? No mali sme za sebou v patach kamion! Hehe.
Na hraniciach Monte Negro pytali aj zelenu kartu, Lukyno ju vytiahol z vacku na bunde, Matt musel odopnut zadny batok, vybrat sedlo a z podsedlovky vybrat zelenu kartu. Potrebovali vidiet aj technicak od motorky. V Srbsku ich to veruze vobec netrapilo.
Dva dni za nami a mame viac palenky ako sme si doniesli. FAKT c.1: Multivitamin si spravis tak, ze zapijes vitamin C pivom (vitamin B). Vecer, sme si za hranicou dali pekne odbocku doprava od hlavnej cesty smerom Orahovica. Cesta mala krasny asfalt, dalsie pekne zakruty, dokonca 5 serpentin sme mali. Tak toto uz bola ina jazda do kopca. Sme sa cudovali, ze na takto odlahlu cast, aky krasny asfalt. Poriadne sme nastupali. Bolo tu len zopar domcekov. Mala osadlost v lesoch. Asfalt skoncil a zostala len sutolina, strky...sajbujeme si to do vrchov, vidime jedno a potom aj druhe krasne miesto na nas tabor, no isli sme este dalej...no dalej v blate nas cim dalej tym viac podsmykovalo. Na najblisej rovinke sme sa otocili s vratili na poslednu ciatinku, kde sa nam pacilo miesto na stanovanie. Trochu sme mali problem so zaparkovanim motorky, kedze na nam stojan zabaral to rozmocenej pody. Lukynovi sa podarilo najst kamen pod stojan. Matt siel na cestu zobrat daky suter pod svoj stojan. Parkli sme. Miestecko krasnucke, s kopou dreva v strede a s konincami na lucke. Cele to doplnalo kolorit krajiny. Lukyno zacal stavat stan, Matt opat zacal chystat veceru. Dnes mu to uz zacalo lepsie hustnut. Privarok faluzovy bol uz o 200km blizsie zilinskemu Metru ako vcera bolo. No stale to nebolo take, ako hosteska ponukana na kostovku v Metre. Matt cistil paradajku do jedla, ked tu v tom obaja zacujeme "Hooo"... reagovali sme na to "Dobry vecer"...Matt vypina plyn a ideme smerom k hlasu. Igor, nas privital !fest! silnym stisom ruky. Hovori, ze vsetko dookola je jeho majetok. Tak sa pytame ci tu mozeme spat. A on, ze v pohode, ze kde spime? V stanoch. Ze ci nam nebude zima. Berieme ho k nam, vytahujeme hned flasu a dame si "nazdravie". Pyta sa nas, ci nechceme ist k nemu. Potom sa nas pytata, ci mame radi syr? Ano, mame. Zostante tu... No kde by sme asi tak isli...o par minut prichadza so strykom, flasou rakyja a syrom domacim nakrajanym na tanieri. Neskutocne!!! Moc mily typek. Dali sme si este po glgu alku a odisli so slovami "vidime sa"...
Matt s Lukym este dopili pivko, Jelen - srbske pivecko. Trosku poostiavali okolie. Este pozdravili pesa co tu chodil naookolo aj macicku, co prisla pozriet. Dojedli sme veceru a zalahli spat. Este sme poculi pesa behat okolo ..inak, vyzeral ako detska verzia hyeny...este aj macka nam presla okolo stanu. Ideme spat...
Deň 3. (Čierna Hora)
Prejdených 300 km.
Matt sa zobudil o 6tej a dopisuje zápisky. Lukyno vylyhuje. Fest sa mu nechcelo vstávať.
No prekrásna inverzia nás natoľko oboch prekvapila, že sme hneď vyliezli zo stanu. Z nášho kopčeka, kde sme stanovali, je nádherný výhlad vôkol. Od nás sa dalo ísť už len o kúsok vyššie, no všade ďalej je už len les, bez výhľadov.
Dali sme si müsli na raňajky so srbským mliekom a dorazili sa ešte srbským chlebom a domácim čiernohorským syrom. Kraken (dron) ešte nalietal okolie z výšky 207m a mohli sme sa vydať na cestu.
V Čiernej hore skončilo krásne značkovanie zákrut ako mali Srbi. V Srbsku máte pred zákrutou naznačené spomalenie na určitú rýchlost, zákaz predbiehania. Keď skončí zákaz predbiehania a aj plná čiara, dá sa krásne obiehať. Prudké zákruty sú vyznačené smerovými šípkami. V MonteNegro sú zákruty vyznačené raz šedými, raz krikľavo-zelenými šípkami. Nebolo nám jasné rozdielne použitie farby, lebo častokrát boli označené aj zákruty, kde sa napohodu dalo ísť aj Mattovi 90kph. A to Matt je len začiatočník, pred tripom mal niečo okolo 2000km najazdených a nie je samovrah do zákrut, práve naopak, má rešpekt. Za to Lukyno je skúsený rider, no vždy sa držíme pokope.
Cesty sú tu udržiavané, miestami starší asfalt, no nemôžeme sa zatiaľ sťažovať.
Náš smer jazdy bol na najsevernejšiu časť mora MonteNegra, pri hranici s Chorvátskom, mestečko Herceg Novi.
Odbočili sme teda z hlavnej na také trochu užšie cestičky, nádherná úžina, po pravej strane prudký spád dole, kde sa liala tyrkysová rieka Tara, tu sme si dali chvíľu oddych. Cestou sme videli na odpočívadle, rozumej rozšírenie časti cesty vysypaním štrku, 12 bikerov na super športoch.
Neskôr nás dobehli a s takou easy jazdou všetci sťa jeden nás obehli. Nemalo význam skúšať sa ich držať, keďže po pár zákrutách boli fuč. Ale jazda s takými by nás čosi naučila. Ideme si svoje.
Prechádzame cez krásny most Durdevića Tara Bridge, pri ktorom je vraj najdlhšia Zip line v Európe. Odtiaľ nás čakali krásne zákruty. V týchto zákrutách, kde v rámci možnosti klopíme, sme radi, keď nemáme nič, čo by nás brzdilo v predu a taktiež žiadneho agresora za nami. Tak ich voláme, lebo niektorí sa fakt tupo tlačia až k motorke! No a v týchto kopcoch sme dokonca narazili na takého, čo nám vyblikoval, mával z okna. Matt bol v čele, Lukyno za ním a hovorí Mattovi, že ho pustíme, nech sa na nás toľko nelepí. Týpek nás obehol, brzdí, brzdíme aj my. Z agresora sa vykľul dobráčísko, ktorý zdvihol Lukynovú spadnutú Buffku. Lukyno bol fest natešený, lebo bez nej by bola jazda v chladnejšom počasí krutá.
Po vyjdení na náhornú planinu sme už vyhladli, tak sme odbočili k prvému domku, čo sme videli.
Hoteli 4* PolarStar, ale tak si hovoríme, že opáčime. Jedlo bolo fajnové, Matt si dal lokálnu špecialitu pleskavicu plnenú syrom, doniesli mu k tomu 3 žemle, tak to bolo ako tri hamburgery. Napraskaný riadne. Lukyno si dal špecialitu Wiener schnitzel s hranolkami. Vybavili sme ešte internety a hor sa ďalej.
Matt sa nestihol vyprázdniť na hotelovom wc, keďže ho to chytilo až počas cesty. Takže na moto musel komprimovať...po ukončení komprimácie poslal spakované .RARko dolu kopčekom. A hovorí Lukynovi: "Na tomto výlete len s výhľadom, prečo by som mal v tejto krásnej krajine čumieť na stenu?"
V meste Nikšić sme si dali krátke koliečko cez centrum, kde sme akurát tak videli páriace sa psiská a ich päť-členné psie publikum. Na vyhliadke na Sladko jazerok nám nabehla rodinka (rodičia a dve dcéry) a baby sa chceli fotiť na motorke. Hehe, máme aj "stopárky" (: to sa bude doma ťažko vysvetľovať. Ale foto musí byť. Však všetko sú to spomienky. Zamladi sme sa my fotili pri veľkých moto, je čas oplatiť službu. Cestou boli ďalšie krásne zákruty. Matt: "Úplne mám z toho radosť, klopenie doprava, doľava. Rýchlosť vo vlasoch (rozumej, že dodržiavame rýchlosti, pozn. redaktora), adrenalín pri predbiehaní a aj detská radosť pri off-roade." Lukyno: "napohodu len tie stupačky nie a nie ošúchať.. " Pri zliezaní do nižších polôh a prvého objavenia sa mora na obzore nám podskočilo srdiečko. No ešte predtým sme odbočili z cesty do kopca na takú uzučkú cestičku pre jedno auto, najskôr štandardne krásny asfalt, potom štrk, tráva, prašná cesta...z každého off-roadu sa vytešujeme ako deti. Keď sme už potom zbehli do prvej dedinky na úrovni mora, museli sme porozopínať bundy, tak bolo teplo. Čo bolo aj príjemné, no keď sme sa začali už potiť v pomalých rýchlostiach v zapchatom centre Herceg Novi, nebolo to úplne príjemné, no patrí to k motorke. Rozmýšľali sme, či sa hnať ďalej, či nájsť camping. Klasický camping sa nám moc nechcelo. Lebo nevyzerali, že by boli pri mori. No zrazu pri ceste Matt jeden zazrel a hovorili Lukynovi, že ten vyzerá, že je pri mori, poďme ho aspoň pozrieť. No! Vypálil z toho krásny camping. Zaparkovali sme na pláži. Keď sme si popíjali domáce pivečko Nikčšičko na móle, došiel za nami majiteľ Camping platzu Zlokovic. Milý typek, Ivan, rozprával nám o campingu. O tom kam a ako mame ísť, dával nám rady. Super. Tak si urobíme výjazd tu na jednu horu, ktorú by sme inak obišli. Keď sme dokecali, odišiel, no vrátil sa s dvoma pivami Tuborg, že robotníci nedopili. Akože každý deň dostávame alkohol od domácich. Nie je ho kedy ani vypiť (: Potom už kucharis nemal kedy chystať večeru, tak sme zjedli aspoň srbský chlieb so slovenskou klobásou...zalomili sme ako dobití (či dopití)...dobrú noc.
Deň 4. (Čierna Hora)
Dnes sme prešli len 177 km, no zato najkrajšie cesty.
Dnes bola fajne teplá noc. Zatiaľ najteplejšia veru. Matt sa zobudil na to, že mu je moc teplo a odkopal zo spacáku. Od 4:30 potom uz len tak podriemkaval. Z času na čas bolo počuť škriekať páriace sa mačky, krásny štebot vtáčikov nad nami v korunách stromov a to bolo striedané dažďom.
Keď bolo počuť 15 sekundové hrmenie, bolo nám jasné, že ráno asi nebude úplne slnečné. Matt 6:32 vyliezol zo stanu a šiel sa v daždi poprechádzať k moru. Lukyno pekne pospal do 8:20. Dnes už bolo treba riešiť aj nejaké pracovné záležitosti. Tak sme na internete strávili o čosi viac času ako sme chceli. Raňajky, klasika müsli, Lukyno dnes kúpil mlieko aj dáke ďalšie potraviny na obed. Camping mal free sprchy, čo nebýva vždy. Tak sme trošku ako ľudia, hehe.
Lukyno mazal reťaz a všimol si nejaké olejové škvrny na spodnom kryte motora. Poutieral to. Vyrazili sme na cestu a po nejakých 15km, sme to skontrolovali. Opäť nakvapkané..riešime niekde servis. Stojíme pri prvom AutoShope, vnútri milý pánko volá známemu, ten mu dal kontakt a volal do servisu. Za par minút došiel týpek zo servisu na skútri. Išiel pred nami ako pretekáris, všade veľa skútrov, nasledovali sme bielu prilbu. Pomedzi autá sme ešte takto s kuframi nejazdili. Vždy je niečo po prvýkrát. Servis nás oboch prekvapil. Nabielo vymalovaný, čistučký, vyupratovaný, šéfino sa teda nemá za čo hanbiť. Lukyho alpik dostal nový filter, pár litrov motulu a je ready vyraziť...
Cesta z mesta Kotor do národného parku Lovćen nám už po pár kilometroch vyčarovala detský úsmev na tvári. Prudké stúpanie a 21 ostrých 180° zákrut boli ako balzam na morokárovu dušu. Kvôli takejto ceste sa oplatí precestovať 1500km. Túto cestu by sme odporúčali každému, kto si chce poriadne zajazdiť v MonteNegro. Vychutnali sme si ju naplno aj napriek hmle, ktorú sme zastihli ku vrcholu.
Naša cesta smerovala k Njegoš mauzóleum. Na parkovisku sme odstavili motorky a poctivo si vyšlapali 416 schodov až ku vchodu. Zopar foto do albumu, niečo prehryznúť a hor sa opäť zákrutovať. Tentoraz nás čakalo klesanie zhruba z 1500mnm naspäť k moru. Nevrátili sme sa tou istou cestou aj keď by to bol určite pôžitok.
Vydali sme sa cez mesto Cjetine až do Budvi. Tu v Čiernej Hore je jedno ktorou cestou sa vydáme, vždy nás čaká dobrodružná jazda. Len vyhľady a šírka cesty je rôznorodá, no vždy jazdíme po výbornom asfalte. Pomaly sa obzeráme po campe, síce preferovanejší by bol dáky wild campík, no z časového hľadiska to už nestíhame. Nechceme jazdiť po tme. Dáme ešte rýchlu návštevu mesta a pláže vo Sv. Štefanovi a kedže sa stmieva, nezdržiavame sa príliš a o chvíľu zastavujeme pred campom Oliva v Utjeha. Krásne miestečko pod storočnou olivou bude ideál na dnešný oddychový večer.
Kucháris Matt navaril skvelé cestoviny s padarajkovou omáčkou s opekanou slanino, klobáskou a olivami. Dobrú noc
.jpg)
Deň 5. (Kosovo)
Hlody dňa: L: Takáto križovatka bez semafórov a značiek, kto má prednosť? Heh...Dajako sa to vyrieši!
L: To čo je toto za kombajn? M: (so smiechom) To je asfaltovač (finišer)
Prejdených 338km
Cesta okolo Skadarskeho jazera (časť národného parku) z Ulcijn cez Vladimir do Podgorice je úplne perfektná. Ak by ste čakali krásny nový asfalt, prehľadné zákruty a široké cesty, zabudnite! Cestička ponúka pravý opak. No hlavne nezabudnuteľný zážitok z jazdy. Hore kopcom, v údolí, opäť klesanie, stúpanie, jazda s výhľadom na jazero. Jednoducho nádhera. Úzka cesta, kde sa musia obchádzať aj motorkári. Mierne rozbitý asfalt, život na ceste ako jašteričky, terén-kozy alebo býk...všetko na čo sú naše Transalpy stavané!
Zastávka v Podgorici, v Tehnomax sme dokúpili GoPro príslušenstvo a trochu sa schladili v klimatizovanej kaviarni.
Cestou k hraniciam v zákrute stojí nejaké vozidlo, Lukyno hovorí: " To čo je toto za kombajn?" Matt sa rehoce do prilby, “To je asfaltovač (finišer)”. Cesta pokračuje popri krásnom kaňone a je sekaná tunelmi v rôznej dĺžke.
Už sme tu zažili rôzne zvery na cestách...keď tu za jednou zákrutou na ľavej strane 3 kravy a na pravej strane býk zadkom do cesty. Vzápätí ako Lukyno okolo neho opatrne prefrčal, býk sa vo vzduchu otočil rohmi priamo na Matta a vyšiel proti nemu...Matt kričiac do prilby podradil a šupol plný plyn. Wooohooo. To bol adrenalín. Hneď sme si obaja vybavili scénu z filmu, čo sme pozerali pred cestou Wild Hogs, kde búchali býka po zadku "Now he is alert".
Uf Zbehli sme na cestu tretej triedy, ktorá bola opäť rozbitejšia ale s krásnymi zakrutami a minimom premávky na 30km. Prechádzame k pohraničnému mestečku a tu už vidíme prvé dve mešity. Natankovať sa tu nedalo, lebo práve stanica tankovala z cisterny a dookola čakalo už 10 po benzíne hladných vozov. Keďže sa nám už deň krátil a s ním aj slnečné lúče, nemohli sme si dovoliť tu dlho čakať, však dáka pumpa bude. Predstava, že v noci budeme s čelovkami hľadať miesto na spanie, nás trochu desila...čakalo nás Kosovo. Na hranicu bolo treba nastúpať celkom dosť a v nádrži to už zývalo prázdnotou. Do kopca sme šli na minimálny plyn. Z hranice Čierna Hora sme konečne začali klesať. Na hranici Kosovo, Matt položil motorku! Zastal na štrku a hľadal doklady...ako padala odskočil z nej. Ako padla priskočili dvaja pohraničiari či treba pomôcť. Matt hovorí, že to si musí najskôr odfotiť.
Ešte sme museli kúpiť kosovské poistenie, vybavili sme pasovú kontrolu a vybrali sme sa hľadať pumpu v Kosove. Posledné kilometre motor lízal benzín zo stien nádrže. Ako sme sa doteraz učili vyberať a klopiť zákruty s plynom, teraz sme sa ich naučili prechádzať na 4ke a s vytlačenou spojkou. Namiesto plynu len spojku stlačiť a prejsť zákrutou bol pre nás opäť novým zážitkom.
Po zlezení kopca, nám Sygic ukazoval najbližšiu stanicu až 64km!! Padla tma, 21:00 a my budeme musieť k pumpe motorky dotlačiť! V Kosove! Nechceli sme tomu veriť a tak sme len šli po ceste do 3000 otáčok, s plynom narabajúc jemnejšie ako so ženou. Po pár kilometroch vidíme jednu zdevastovanú pumpu. Nepotešilo nás to, no v najbližšej dedinke sme si už našťastie vydýchli, benziiiiiin! Benzín vyriešený a teraz ubytko. Predstava #wildcamping (na divoko v prírode) v Kosove nás rovnako strašila aj lákala.
Pri hlavnej ceste sme videli nejaké hotely, ktoré buď vyzerali moc luxusne alebo tu boli motely, kde si hovoríme, že tu by sme motorky nenechali hneď pri ceste celú noc...
V mestečku Peja sme sa dostali na našu prvú väčšiu kosovskú križovatku. Z každej strany autá, žiadne značky...hovoríme si, že ako to tu majú, ako treba ísť? Asi sa treba len natlačiť..no v noci, po celom dni jazdenia, sa nám nechcelo len tak bezhlavo šupnúť do križovatky. Jeden domáci za nami si všimol, že sme cudzinci, zaradil sa vedľa nás, vošiel do križovatky, blokujúc autá sprava a ukazujúc nám, že máme ísť...ešteže, inak nevieme, koľko by sme tam stáli :D. Blikačkami sme mu poďakovali a šli sme smer kopce.
Cestou ako sa snažíme hladať wildcamp, sme prešli okolo vysvieteného Motela.. Zaútočili sme na recepciu,.normálne, že sánka dole...objekt úplne nový, krásny asfalt, po stranách garáž s ubytovaním, izby očislované svietiacimi číslicami, fasáda sa leskla ako na ňu dopadali lúče našich reflektorov. Pozeráme, že toto asi bude drahé. Lukyno zakýval týpkovi na recepcii, ktorému sa ako si ani von nechcelo. Vyšiel a my sa ho pýtame po anglicky, či tu môžeme a za koľko prespať...niečo zabľaboval a stratil sa v dverách. Vyšiel spolu s ďalším, my sme zopakovali a opätovne sa stratili, toto sa zopakovali ešte s tretím týpkom. Našťastie, keď už vyšiel štvrtý, tak už nám rozumel a svojim trom kolegom prekladal :))
S polutovaním hovorí, že v izbe je len jedna posteľ, my sa pýtame, či malá, že nie, že veľká. Tak si hovoríme, že aj v stane spime vedľa seba, že koľko to stojí? 20€. What? Aj s garážou pre naše motorečky. Ukázali nám dve izby. Vchod cez garáž, v chodbičke malé okienko, cez ktoré podajú, čo si hosť objedná z recepcie, kúpeľňa a spálňa...tu sme hneď pochopili, že tu sa chodí len na "výtrty", vtedy nám došlo, prečo sa týpkovi nechcelo ísť ani z recepcie, ako na nás pozerali aj ostatní...posteľ ako letisko, na stene obrovské zrkadlo...tu sa asi dejú veci. Funguje to tu tak, že klient vojde priamo do garáže, cez malé okienko zaplatí rentu a izba je jeho, teda ich. Vnútri si môžete robiť čokoľvek, aj fajčiť. Maximálne súkromie, netreba dávať ani doklady. Motorkárov ako sme my tu asi veľa nevidia. Boli sme pre nich tak trochu "nechápačka".
Po zaplatení, nás pozvali na recepciu si s nimi vypiť, ako inak, opäť domáca pálenka:D. Ešte nám boss ukázal na mobile akú má on moto a snežný skúter a videá ako jazdí a chalanisko čo vedel anglicky, Niky, nám odporučil jednu trasu, kde sa zajtra vyberieme.
Keďže sme boli fest hladní, tak Matt v izbe rozložil camping poľnú kuchyňu a začal variť večeru. Lukyno sa ešte pre istotu spýtal, či netreba rozložiť stan a išiel niečo preprať. Už riadne unavení, sme si dali sprchu a ideme spať. Náš level priateľstva sa opäť čosi posilnil...na posteli je spoločná perina. Dobrú noc. O:-)
L: To čo je toto za kombajn? M: (so smiechom) To je asfaltovač (finišer)
Prejdených 338km
Cesta okolo Skadarskeho jazera (časť národného parku) z Ulcijn cez Vladimir do Podgorice je úplne perfektná. Ak by ste čakali krásny nový asfalt, prehľadné zákruty a široké cesty, zabudnite! Cestička ponúka pravý opak. No hlavne nezabudnuteľný zážitok z jazdy. Hore kopcom, v údolí, opäť klesanie, stúpanie, jazda s výhľadom na jazero. Jednoducho nádhera. Úzka cesta, kde sa musia obchádzať aj motorkári. Mierne rozbitý asfalt, život na ceste ako jašteričky, terén-kozy alebo býk...všetko na čo sú naše Transalpy stavané!
Zastávka v Podgorici, v Tehnomax sme dokúpili GoPro príslušenstvo a trochu sa schladili v klimatizovanej kaviarni.
Cestou k hraniciam v zákrute stojí nejaké vozidlo, Lukyno hovorí: " To čo je toto za kombajn?" Matt sa rehoce do prilby, “To je asfaltovač (finišer)”. Cesta pokračuje popri krásnom kaňone a je sekaná tunelmi v rôznej dĺžke.
Už sme tu zažili rôzne zvery na cestách...keď tu za jednou zákrutou na ľavej strane 3 kravy a na pravej strane býk zadkom do cesty. Vzápätí ako Lukyno okolo neho opatrne prefrčal, býk sa vo vzduchu otočil rohmi priamo na Matta a vyšiel proti nemu...Matt kričiac do prilby podradil a šupol plný plyn. Wooohooo. To bol adrenalín. Hneď sme si obaja vybavili scénu z filmu, čo sme pozerali pred cestou Wild Hogs, kde búchali býka po zadku "Now he is alert".
Uf Zbehli sme na cestu tretej triedy, ktorá bola opäť rozbitejšia ale s krásnymi zakrutami a minimom premávky na 30km. Prechádzame k pohraničnému mestečku a tu už vidíme prvé dve mešity. Natankovať sa tu nedalo, lebo práve stanica tankovala z cisterny a dookola čakalo už 10 po benzíne hladných vozov. Keďže sa nám už deň krátil a s ním aj slnečné lúče, nemohli sme si dovoliť tu dlho čakať, však dáka pumpa bude. Predstava, že v noci budeme s čelovkami hľadať miesto na spanie, nás trochu desila...čakalo nás Kosovo. Na hranicu bolo treba nastúpať celkom dosť a v nádrži to už zývalo prázdnotou. Do kopca sme šli na minimálny plyn. Z hranice Čierna Hora sme konečne začali klesať. Na hranici Kosovo, Matt položil motorku! Zastal na štrku a hľadal doklady...ako padala odskočil z nej. Ako padla priskočili dvaja pohraničiari či treba pomôcť. Matt hovorí, že to si musí najskôr odfotiť.
Ešte sme museli kúpiť kosovské poistenie, vybavili sme pasovú kontrolu a vybrali sme sa hľadať pumpu v Kosove. Posledné kilometre motor lízal benzín zo stien nádrže. Ako sme sa doteraz učili vyberať a klopiť zákruty s plynom, teraz sme sa ich naučili prechádzať na 4ke a s vytlačenou spojkou. Namiesto plynu len spojku stlačiť a prejsť zákrutou bol pre nás opäť novým zážitkom.
Po zlezení kopca, nám Sygic ukazoval najbližšiu stanicu až 64km!! Padla tma, 21:00 a my budeme musieť k pumpe motorky dotlačiť! V Kosove! Nechceli sme tomu veriť a tak sme len šli po ceste do 3000 otáčok, s plynom narabajúc jemnejšie ako so ženou. Po pár kilometroch vidíme jednu zdevastovanú pumpu. Nepotešilo nás to, no v najbližšej dedinke sme si už našťastie vydýchli, benziiiiiin! Benzín vyriešený a teraz ubytko. Predstava #wildcamping (na divoko v prírode) v Kosove nás rovnako strašila aj lákala.
Pri hlavnej ceste sme videli nejaké hotely, ktoré buď vyzerali moc luxusne alebo tu boli motely, kde si hovoríme, že tu by sme motorky nenechali hneď pri ceste celú noc...
V mestečku Peja sme sa dostali na našu prvú väčšiu kosovskú križovatku. Z každej strany autá, žiadne značky...hovoríme si, že ako to tu majú, ako treba ísť? Asi sa treba len natlačiť..no v noci, po celom dni jazdenia, sa nám nechcelo len tak bezhlavo šupnúť do križovatky. Jeden domáci za nami si všimol, že sme cudzinci, zaradil sa vedľa nás, vošiel do križovatky, blokujúc autá sprava a ukazujúc nám, že máme ísť...ešteže, inak nevieme, koľko by sme tam stáli :D. Blikačkami sme mu poďakovali a šli sme smer kopce.
Cestou ako sa snažíme hladať wildcamp, sme prešli okolo vysvieteného Motela.. Zaútočili sme na recepciu,.normálne, že sánka dole...objekt úplne nový, krásny asfalt, po stranách garáž s ubytovaním, izby očislované svietiacimi číslicami, fasáda sa leskla ako na ňu dopadali lúče našich reflektorov. Pozeráme, že toto asi bude drahé. Lukyno zakýval týpkovi na recepcii, ktorému sa ako si ani von nechcelo. Vyšiel a my sa ho pýtame po anglicky, či tu môžeme a za koľko prespať...niečo zabľaboval a stratil sa v dverách. Vyšiel spolu s ďalším, my sme zopakovali a opätovne sa stratili, toto sa zopakovali ešte s tretím týpkom. Našťastie, keď už vyšiel štvrtý, tak už nám rozumel a svojim trom kolegom prekladal :))
S polutovaním hovorí, že v izbe je len jedna posteľ, my sa pýtame, či malá, že nie, že veľká. Tak si hovoríme, že aj v stane spime vedľa seba, že koľko to stojí? 20€. What? Aj s garážou pre naše motorečky. Ukázali nám dve izby. Vchod cez garáž, v chodbičke malé okienko, cez ktoré podajú, čo si hosť objedná z recepcie, kúpeľňa a spálňa...tu sme hneď pochopili, že tu sa chodí len na "výtrty", vtedy nám došlo, prečo sa týpkovi nechcelo ísť ani z recepcie, ako na nás pozerali aj ostatní...posteľ ako letisko, na stene obrovské zrkadlo...tu sa asi dejú veci. Funguje to tu tak, že klient vojde priamo do garáže, cez malé okienko zaplatí rentu a izba je jeho, teda ich. Vnútri si môžete robiť čokoľvek, aj fajčiť. Maximálne súkromie, netreba dávať ani doklady. Motorkárov ako sme my tu asi veľa nevidia. Boli sme pre nich tak trochu "nechápačka".
Po zaplatení, nás pozvali na recepciu si s nimi vypiť, ako inak, opäť domáca pálenka:D. Ešte nám boss ukázal na mobile akú má on moto a snežný skúter a videá ako jazdí a chalanisko čo vedel anglicky, Niky, nám odporučil jednu trasu, kde sa zajtra vyberieme.
Keďže sme boli fest hladní, tak Matt v izbe rozložil camping poľnú kuchyňu a začal variť večeru. Lukyno sa ešte pre istotu spýtal, či netreba rozložiť stan a išiel niečo preprať. Už riadne unavení, sme si dali sprchu a ideme spať. Náš level priateľstva sa opäť čosi posilnil...na posteli je spoločná perina. Dobrú noc. O:-)
Deň 6. (Albánsko)
Prejdených 146km
L: Strýco, keď pôjdeme dole cez tu križovatku, tak nahrávaj....pre poisťovňu
Po spánku sme sa hneď vydali na cestu. Najskôr sme si dali mega offroad po kameňoch pri army objekte. Ale až taký, že neprejazdné. Lukynovi sa motor otočil o 180 stupňov ani nevedel ako.
Neprejazdné. Prejazdné pre tanky, pre ktoré bola táto cestičky určená.
Vybrali sme sa smer Rugove park. Z asfaltky sme zošli na prudký strmák hore kopcom, serpentiny, čistý štrk, kamene, miestami pevnejšie, miestami viac podšmykovalo. Po prvých 4 serpentínach sme chytili trochu skill, ako na takom povrchu jazdiť. Po 4km takejto cesty, bolo prvé obydlie, veľa oviec, pár domčekov na ceste. Tri veľké psiská nás naháňali a snažili sa kusnúť do nohy. Už sa nám pár krát stalo, že psy po nás vybehli, zaštekali..no tu dva psy za nami bežali skoro 200m, čo už končila sranda...ešteže prestali pred vrcholom kopca, lebo to čo nás čakalo na ceste dole...tak tam by sme im nezdrhli..
Cesta dole, listy a kamene, štrk a balvany, potok a blato, všetko a Matt položil. Lesná cestička bola zdevastovaná stekajúcou dažďovou vodou, ktorá vymyla všetkú hlinu, ktorá by držala cestu pokope. Podvozok sme šuchli každý xy-krát. Rýchlosť 9 kph týmto úsekom sa nám zdala rýchlejšia ako 160 na diaľnici. Keďže nám došla voda, tak sme si z potôčika prefilteovali novú. Mňamka. Ešteže sme ten filter použili, lebo už nám začalo byť ľúto, že sme ho brali. Bolo fest horúco, do toho táto cesta dala zabrať ... potrebovali sme veľa piť. Keď sa cesta vylepšila, rozumej, že sa dalo ísť 20-25 kph z nás opadol stres a už to bol len čistý adrenalín z jazdy. Už začali byť aj výmole od kolies áut plné vody, samozrejme sme sa im navychýbali. Však aj na to sme tu...aby sme neprišli domov s čistými motorkami.
Zliezli sme z kopca kúsok od reštiky, kde sme sa ráno otáčali. Na parkovisku bolo 9 chopper motorkárisov. Matt si dal lokálnu špeciality hovädzí surový zavinok a Lukyno mal faulovaný špíz. K tomu sme mali hríbovú polievku, ktorá vyzerala trochu instantne.
Vybrali sme sa smer Albánske hranice.
Officier na hranici vypisoval jedným prstom 5 minút informácie o každom z nás. Na hranici sme sa zdržali ešte pol hodinu, kvôli silnému dažďu.
Albánsko, krajina to hornatá, krásna, tyrkysová rieka lemovala cestu už od hraníc. Neskôr sme sa dozvedeli, že je to jazero Drin. Dostali sme sa na krásnu novú asfaltku, akurát bola bez stredovej čiary, bolo treba ísť opatrne. Zákruty tu boli také aké sme ešte na výlete nezažili, tak prudké, neprehľadné... Na rozdiel od Monte Negro, Albánci nemajú vôbec záchytné siete proti padajúcim skalám. Ráno len vyšlú človeka na bicykli upratať, čo v noci napadalo. Niektorí vyfasujú metlu, iní cestári si metlu spravia z konárov stromov rastúcich popri ceste.
Takouto cestou sme šli takmer hodinu. Čo nové sme na nej videli boli okrem už štandardu, kráv aj korytnačky a prasatá. Keď tu cesta prišla k prvým domom, rozhodli sme sa odbočiť do lesa, už sme potrebovali nájsť miesto na camping. Povrch vozovky sa zmenil, opäť na náš obľúbený offroad, lesná cesta, kamene, blato a opäť ovce, prasce, ako sme sa priblížili k domom za lesom.
Hodnú chvíľu stúpame do kopca až narazíme na krásny, rovný, trávnatý úsek, kde by sa dalo campingovať. Stál tam akýsi chalanisko, tak sme došli k nemu a spýtali sa či tu môžeme stanovať. Týpek, nieže po anglicky nehovoril, ale vôbec nehovoril. Tak sme rukami ukazovali, strieška, a ruky pod hlavou (stan, spánok) OK? On len kývol hlavou, založil dlane proti sebe a jemne sa uklonil (na znak súhlasu). Lukyno začal stavať stan, Matt ho šiel pohostiť domácou, hádam mu to jazyk rozviaže. Trochu si ľupol a potom, že už nie. V tom došlo poňho auto, biely postarší Mercedes s korbou a dvihnutým podvozkom. Chalanisko nasadol, povedal mu o nás a šoféris sa hneď vyklonil z okna a čosi nám vysvetľuje. Ideme k nemu, opäť sa rukami pýtame, či tu môžeme campovať. On nám rukami ukazuje striežku, prsty pred ústami (co bol znak jedla) a hovorí kafé, família... Tak si hovoríme OK, ideme s ním... nevieme, čo nás môže čakať...no tento trip plný prekvapení.
Pustil nás pred seba a on za nami. Išli sme hodný kus opäť. Keď bola "križovatka" tak nám ukázal, ktorú cestu zobrať. Tu na ceste sa zjavil kôň, biely osedlaný akýmsi ťažným dreveným popruhom. Ako nás zbadal dal sa do klusu tým smerom ako sme aj my šli. Na ceste ďalší chalanisko, čo sa snaží chytiť koňa a šoféris ukazuje, ktorú z troch ciest vybrať. Stúpame do kopca. Chalanisko čo hovoriť nevedel ide popri nás na koni. Zastavujeme pri drevenom plote, šoféris otvára vráta, vstupuje, ideme aj my, aj kôň, aj ten chalanisko posledný. 19:15 sme dorazili k rodinnému domčeku, kde si žila rodinka stará mama, rodičia, 7 detí, 4 bratia a 3sestry. Dve zo sestier a brat študujú v neďalekom meste. Doma boli okrem starej mamy a rodičov, šoféris, brat Prel (ten týpek čo chytal koňa) a najmladší brat a sestra. Ten chalanisko čo hovoriť nevedel, bol ich kamarát. Ako si vypil zo dva poháriky s bratmi, trošku sa rozhovoril, ale len smerom k domácim.
Hneď nás usadili pri stolíku na verande. Ponúkli nás kávou, domácou vínovicou 50% a cigaretami. Gezuar (nazdravie). Šiesti sme tam sedeli a kecali nohami, rukami...no čisté Activity. Level 6000. Hehe. Brat Prel vie dobre po taliansky, žil tam 3 roky. No my po taliansky len "bon žórno, prégo, grácie". Mal takú lámanú angličtinu. Tatko nás privítal slovami "Jak se máš, tavariš". Ale po rusky viac nevedel. Najmladší brat uviazal o stĺp koňa Byle (čítaj Büle) a dal mu jesť. Potom nás znavigoval a my sme naňho po jednom vysadli. Mali doma 3 mačky a psa.
Cítili sme sa u nich veľmi príjemne, panovala priateľská atmosféra. Albánsko bola krajina, ktorej sme sa sprvu celkom obávali, čo nás tu môže čakať, no toto, čo sme tu zažili...
O pol deviatej nás zavolali dovnútra domčeku. Drevená podlaha, nahrubo omietnuté biele steny, na ktorých bol ako tapiséria vyšívaný Ježiš. V jednom rohu izby TV, v druhom skriňa s riadom, dva gauče a niekoľko stoličiek okolo stola. Na stole bola večera. Každý mal macaroni so spekáčkou, druhý tanier, kde si mohol naložiť uhorky, paradajky, kravský syr, vynikajúce namäkko opekané tenké zemiačiky a vajíčka natvrdo. Zapíjali sme rakyjou a kyslím domácim mliekom... celkom drsné combo. Ako nás však uisťovali, všetko na stole bio potraviny, čo si sami dopestovali... Pri stole sme sedeli piati (otec, šoféris, Prel a my). Vyzerá to, že tu majú ešte staré zvyky, kde pri stole sedia len dospelí a len chlapi. Zvyšok rodiny jedol asi v inej izbe. Po večeri sme ešte s Prelom posedeli na verande pri družnej debate a okolo desiatej sa celkom zmorení pobrali spať. Ostatní šli už o niečo skôr.
Bol to nezabudnuteľný večer a veru pár krát sme sa museli navzájom štipnúť, aby sme sa presvedčili, že sa nám to nesníva. Prel nás uložil do izby, kde už spal šoféris. Zaspali sme okamžite.
L: Strýco, keď pôjdeme dole cez tu križovatku, tak nahrávaj....pre poisťovňu
Po spánku sme sa hneď vydali na cestu. Najskôr sme si dali mega offroad po kameňoch pri army objekte. Ale až taký, že neprejazdné. Lukynovi sa motor otočil o 180 stupňov ani nevedel ako.
Neprejazdné. Prejazdné pre tanky, pre ktoré bola táto cestičky určená.
Vybrali sme sa smer Rugove park. Z asfaltky sme zošli na prudký strmák hore kopcom, serpentiny, čistý štrk, kamene, miestami pevnejšie, miestami viac podšmykovalo. Po prvých 4 serpentínach sme chytili trochu skill, ako na takom povrchu jazdiť. Po 4km takejto cesty, bolo prvé obydlie, veľa oviec, pár domčekov na ceste. Tri veľké psiská nás naháňali a snažili sa kusnúť do nohy. Už sa nám pár krát stalo, že psy po nás vybehli, zaštekali..no tu dva psy za nami bežali skoro 200m, čo už končila sranda...ešteže prestali pred vrcholom kopca, lebo to čo nás čakalo na ceste dole...tak tam by sme im nezdrhli..
Cesta dole, listy a kamene, štrk a balvany, potok a blato, všetko a Matt položil. Lesná cestička bola zdevastovaná stekajúcou dažďovou vodou, ktorá vymyla všetkú hlinu, ktorá by držala cestu pokope. Podvozok sme šuchli každý xy-krát. Rýchlosť 9 kph týmto úsekom sa nám zdala rýchlejšia ako 160 na diaľnici. Keďže nám došla voda, tak sme si z potôčika prefilteovali novú. Mňamka. Ešteže sme ten filter použili, lebo už nám začalo byť ľúto, že sme ho brali. Bolo fest horúco, do toho táto cesta dala zabrať ... potrebovali sme veľa piť. Keď sa cesta vylepšila, rozumej, že sa dalo ísť 20-25 kph z nás opadol stres a už to bol len čistý adrenalín z jazdy. Už začali byť aj výmole od kolies áut plné vody, samozrejme sme sa im navychýbali. Však aj na to sme tu...aby sme neprišli domov s čistými motorkami.
Zliezli sme z kopca kúsok od reštiky, kde sme sa ráno otáčali. Na parkovisku bolo 9 chopper motorkárisov. Matt si dal lokálnu špeciality hovädzí surový zavinok a Lukyno mal faulovaný špíz. K tomu sme mali hríbovú polievku, ktorá vyzerala trochu instantne.
Vybrali sme sa smer Albánske hranice.
Officier na hranici vypisoval jedným prstom 5 minút informácie o každom z nás. Na hranici sme sa zdržali ešte pol hodinu, kvôli silnému dažďu.
Albánsko, krajina to hornatá, krásna, tyrkysová rieka lemovala cestu už od hraníc. Neskôr sme sa dozvedeli, že je to jazero Drin. Dostali sme sa na krásnu novú asfaltku, akurát bola bez stredovej čiary, bolo treba ísť opatrne. Zákruty tu boli také aké sme ešte na výlete nezažili, tak prudké, neprehľadné... Na rozdiel od Monte Negro, Albánci nemajú vôbec záchytné siete proti padajúcim skalám. Ráno len vyšlú človeka na bicykli upratať, čo v noci napadalo. Niektorí vyfasujú metlu, iní cestári si metlu spravia z konárov stromov rastúcich popri ceste.
Takouto cestou sme šli takmer hodinu. Čo nové sme na nej videli boli okrem už štandardu, kráv aj korytnačky a prasatá. Keď tu cesta prišla k prvým domom, rozhodli sme sa odbočiť do lesa, už sme potrebovali nájsť miesto na camping. Povrch vozovky sa zmenil, opäť na náš obľúbený offroad, lesná cesta, kamene, blato a opäť ovce, prasce, ako sme sa priblížili k domom za lesom.
Hodnú chvíľu stúpame do kopca až narazíme na krásny, rovný, trávnatý úsek, kde by sa dalo campingovať. Stál tam akýsi chalanisko, tak sme došli k nemu a spýtali sa či tu môžeme stanovať. Týpek, nieže po anglicky nehovoril, ale vôbec nehovoril. Tak sme rukami ukazovali, strieška, a ruky pod hlavou (stan, spánok) OK? On len kývol hlavou, založil dlane proti sebe a jemne sa uklonil (na znak súhlasu). Lukyno začal stavať stan, Matt ho šiel pohostiť domácou, hádam mu to jazyk rozviaže. Trochu si ľupol a potom, že už nie. V tom došlo poňho auto, biely postarší Mercedes s korbou a dvihnutým podvozkom. Chalanisko nasadol, povedal mu o nás a šoféris sa hneď vyklonil z okna a čosi nám vysvetľuje. Ideme k nemu, opäť sa rukami pýtame, či tu môžeme campovať. On nám rukami ukazuje striežku, prsty pred ústami (co bol znak jedla) a hovorí kafé, família... Tak si hovoríme OK, ideme s ním... nevieme, čo nás môže čakať...no tento trip plný prekvapení.
Pustil nás pred seba a on za nami. Išli sme hodný kus opäť. Keď bola "križovatka" tak nám ukázal, ktorú cestu zobrať. Tu na ceste sa zjavil kôň, biely osedlaný akýmsi ťažným dreveným popruhom. Ako nás zbadal dal sa do klusu tým smerom ako sme aj my šli. Na ceste ďalší chalanisko, čo sa snaží chytiť koňa a šoféris ukazuje, ktorú z troch ciest vybrať. Stúpame do kopca. Chalanisko čo hovoriť nevedel ide popri nás na koni. Zastavujeme pri drevenom plote, šoféris otvára vráta, vstupuje, ideme aj my, aj kôň, aj ten chalanisko posledný. 19:15 sme dorazili k rodinnému domčeku, kde si žila rodinka stará mama, rodičia, 7 detí, 4 bratia a 3sestry. Dve zo sestier a brat študujú v neďalekom meste. Doma boli okrem starej mamy a rodičov, šoféris, brat Prel (ten týpek čo chytal koňa) a najmladší brat a sestra. Ten chalanisko čo hovoriť nevedel, bol ich kamarát. Ako si vypil zo dva poháriky s bratmi, trošku sa rozhovoril, ale len smerom k domácim.
Hneď nás usadili pri stolíku na verande. Ponúkli nás kávou, domácou vínovicou 50% a cigaretami. Gezuar (nazdravie). Šiesti sme tam sedeli a kecali nohami, rukami...no čisté Activity. Level 6000. Hehe. Brat Prel vie dobre po taliansky, žil tam 3 roky. No my po taliansky len "bon žórno, prégo, grácie". Mal takú lámanú angličtinu. Tatko nás privítal slovami "Jak se máš, tavariš". Ale po rusky viac nevedel. Najmladší brat uviazal o stĺp koňa Byle (čítaj Büle) a dal mu jesť. Potom nás znavigoval a my sme naňho po jednom vysadli. Mali doma 3 mačky a psa.
Cítili sme sa u nich veľmi príjemne, panovala priateľská atmosféra. Albánsko bola krajina, ktorej sme sa sprvu celkom obávali, čo nás tu môže čakať, no toto, čo sme tu zažili...
O pol deviatej nás zavolali dovnútra domčeku. Drevená podlaha, nahrubo omietnuté biele steny, na ktorých bol ako tapiséria vyšívaný Ježiš. V jednom rohu izby TV, v druhom skriňa s riadom, dva gauče a niekoľko stoličiek okolo stola. Na stole bola večera. Každý mal macaroni so spekáčkou, druhý tanier, kde si mohol naložiť uhorky, paradajky, kravský syr, vynikajúce namäkko opekané tenké zemiačiky a vajíčka natvrdo. Zapíjali sme rakyjou a kyslím domácim mliekom... celkom drsné combo. Ako nás však uisťovali, všetko na stole bio potraviny, čo si sami dopestovali... Pri stole sme sedeli piati (otec, šoféris, Prel a my). Vyzerá to, že tu majú ešte staré zvyky, kde pri stole sedia len dospelí a len chlapi. Zvyšok rodiny jedol asi v inej izbe. Po večeri sme ešte s Prelom posedeli na verande pri družnej debate a okolo desiatej sa celkom zmorení pobrali spať. Ostatní šli už o niečo skôr.
Bol to nezabudnuteľný večer a veru pár krát sme sa museli navzájom štipnúť, aby sme sa presvedčili, že sa nám to nesníva. Prel nás uložil do izby, kde už spal šoféris. Zaspali sme okamžite.
Deň 7. (Albánsko)
Prešli sme 288km
Pred šiestou sa šoféris vyparil z izby. Izba cca 3,5 x 3,5m s 3 posteľami, 4 malými zvonku zamrežovaními okienkami, drevenou podlahou, uprostred stolík. Opäť TV (značka First Austria), na stenách ruženec, nejaký hudobný nástroj podobný ukulele, tapiséria páva v záhrade a nejaké obrazy, asi ich rodina.
Ráno nás pohostili kávou a vybrali sme sa na cestu, ešte sa chalanisko Besard chcel pofotiť s motorkami. Späť ideme opäť po kľukatej ceste a vyrážame do kopcov, prudšie stúpanie, zatiaľ pekný asfalt. Cesta sa klukatí ako pri fjordoch, klesá, stúpa, sem tam je rozbitá od padajúcich skál. Niektoré skaly ani nie sú odpratané z cesty, kus veľký ako pol auta.
Na jednej krásnej vyvýšenej zákrute si dávame pauzu na sváču. Na kopčeku sme našli lesné jahôdky. Takú mňamku sme tu nečakali :)
Opäť malo benzínu. Trasa Frierza - Füshe Arrëz, kde na xy kilometroch žiadna benzínka. Z kopca opäť ideme s vytlačenou spojkou...
Prvá pumpa, Mattovi preblikovala prázdna nádrž už 45km. Na pumpe bol nejaký problém so systémom. Čakali sme 10 minút na reštart systému, no nič sa nedialo. Kúpili sme teda aspoň benzín v 1,5L PET fľaške. To sme ešte nevideli, od 0.5L sa dalo kúpiť palivo. Ešteže to tam mali tak nachystané. Veríme, že ďalšia pumpa bude čoskoro. A fakt o pár stovák metrov pumpa, stojí na nej nejaké auto, Lukyno zatočil, ako ideme bližšie fízel s plácačkou máva na nás, že máme ísť preč...očividne pumpa zatvorená...už niekoľko rokov. Takýchto starých, opustených a zdevastovaných púmp sme stretli niekoľko. Skúšame teda ďalšiu, no majú pre zmenu len naftu... Našťastie, prešli sme už len ďalších pár km a našli sme pumpu aj s benzínom..
Ako sa blížime k mestu Shköder, pomaly na každých 2km jedna pumpa, dokonca niekedy aj na oboch stranách cesty. Za mestom sme sa vydali smerom na pláž. Na dlhom kamennom móle sme si spravili fotečky, dali sa do plaviek a konečne opäť do mora.
Albánska diaľnica. To Vám bola divočina. Okrem toho, že tu opäť boli čerpačky extra nahusto, až sme nechápali, lebo na každej bolo tak max jedno auto, odhadom sme nepočítal tak 30 rôznych značiek! Nie ako u nás, monopol 4 značky. Diaľnica v celku biedne značená a aj povrch taký dáky neurčitý, jazdíme preto opatrne...asi sme sa rozmaznali v Čiernej hore... Čo nám v Albánsku pripomínalo domov boli akurát množstvá reklám a bilboardov v mestách a na výjazdoch...
Pôvodne sme chceli nejaký wildcamp niekde pri mori, no ako sme prešli 60km pobrežia, bolo nám jasné, že na divoko pri mori to nehrozí :-/ Našťastie sme našli camp v Durrës. Kde sme boli úplne sami. Krásny borovicový lesík so stromami cca 15-16 metrov vysokými vytváral príjemný tieň pre náš oddych. Opäť sme si dali prechádzku po pláži a so západom slnka sme sa šupli do mora. V takýchto príjemných chvíľach nám najviac chýba rodina, s ktorou by sme tieto chvíle radi tiež zdielali...
Camping mal južanskú klasiku, wc na lyžiara. Ale my už máme pravidlo "len s výhľadom" B-) :-D Opäť sme si urobili mňamky večeru okoštovali lokálne pivečko a zalahli...
Pred šiestou sa šoféris vyparil z izby. Izba cca 3,5 x 3,5m s 3 posteľami, 4 malými zvonku zamrežovaními okienkami, drevenou podlahou, uprostred stolík. Opäť TV (značka First Austria), na stenách ruženec, nejaký hudobný nástroj podobný ukulele, tapiséria páva v záhrade a nejaké obrazy, asi ich rodina.
Ráno nás pohostili kávou a vybrali sme sa na cestu, ešte sa chalanisko Besard chcel pofotiť s motorkami. Späť ideme opäť po kľukatej ceste a vyrážame do kopcov, prudšie stúpanie, zatiaľ pekný asfalt. Cesta sa klukatí ako pri fjordoch, klesá, stúpa, sem tam je rozbitá od padajúcich skál. Niektoré skaly ani nie sú odpratané z cesty, kus veľký ako pol auta.
Na jednej krásnej vyvýšenej zákrute si dávame pauzu na sváču. Na kopčeku sme našli lesné jahôdky. Takú mňamku sme tu nečakali :)
Opäť malo benzínu. Trasa Frierza - Füshe Arrëz, kde na xy kilometroch žiadna benzínka. Z kopca opäť ideme s vytlačenou spojkou...
Prvá pumpa, Mattovi preblikovala prázdna nádrž už 45km. Na pumpe bol nejaký problém so systémom. Čakali sme 10 minút na reštart systému, no nič sa nedialo. Kúpili sme teda aspoň benzín v 1,5L PET fľaške. To sme ešte nevideli, od 0.5L sa dalo kúpiť palivo. Ešteže to tam mali tak nachystané. Veríme, že ďalšia pumpa bude čoskoro. A fakt o pár stovák metrov pumpa, stojí na nej nejaké auto, Lukyno zatočil, ako ideme bližšie fízel s plácačkou máva na nás, že máme ísť preč...očividne pumpa zatvorená...už niekoľko rokov. Takýchto starých, opustených a zdevastovaných púmp sme stretli niekoľko. Skúšame teda ďalšiu, no majú pre zmenu len naftu... Našťastie, prešli sme už len ďalších pár km a našli sme pumpu aj s benzínom..
Ako sa blížime k mestu Shköder, pomaly na každých 2km jedna pumpa, dokonca niekedy aj na oboch stranách cesty. Za mestom sme sa vydali smerom na pláž. Na dlhom kamennom móle sme si spravili fotečky, dali sa do plaviek a konečne opäť do mora.
Albánska diaľnica. To Vám bola divočina. Okrem toho, že tu opäť boli čerpačky extra nahusto, až sme nechápali, lebo na každej bolo tak max jedno auto, odhadom sme nepočítal tak 30 rôznych značiek! Nie ako u nás, monopol 4 značky. Diaľnica v celku biedne značená a aj povrch taký dáky neurčitý, jazdíme preto opatrne...asi sme sa rozmaznali v Čiernej hore... Čo nám v Albánsku pripomínalo domov boli akurát množstvá reklám a bilboardov v mestách a na výjazdoch...
Pôvodne sme chceli nejaký wildcamp niekde pri mori, no ako sme prešli 60km pobrežia, bolo nám jasné, že na divoko pri mori to nehrozí :-/ Našťastie sme našli camp v Durrës. Kde sme boli úplne sami. Krásny borovicový lesík so stromami cca 15-16 metrov vysokými vytváral príjemný tieň pre náš oddych. Opäť sme si dali prechádzku po pláži a so západom slnka sme sa šupli do mora. V takýchto príjemných chvíľach nám najviac chýba rodina, s ktorou by sme tieto chvíle radi tiež zdielali...
Camping mal južanskú klasiku, wc na lyžiara. Ale my už máme pravidlo "len s výhľadom" B-) :-D Opäť sme si urobili mňamky večeru okoštovali lokálne pivečko a zalahli...
Deň 8. (Macedónsko)
Prejdených: 315km
Ráno sme vyštartovali z campu celkom skoro. Čakala nás najskôr nezáživná cesta kusom Albánska, no keď začala stúpať opäť do hôr, začali sme si ju užívať.
V Albánsku sme videli najviac policajtov, že vôbec! Dohromady vo všetkých štátoch ich nebolo toľko, čo v Albánsku. Na Slovensku za mesiac ich nestretneme toľko, ako v Albánsku za deň. Keďže je ich toľko a asi nemajú štátny rozpočet na radary, tak nemerajú ale dbajú na zákazy predbiehania. To sme asi ešte nespomínali, ale od Čiernej Hory (cez Kosovo i Albánsko) majú každú zákrutu vyznačenú značkou zákaz predbiehania + plná čiara. A v Albánsku na konci, tesne pred koncom zákazu predbiehania stojí hliadka. Normálne, že každých 2-5km.
Dnešný highlight bol fajnový. Čo si človek na SR ani nechce radšej predstavovať ako môže dopadnúť...
Takže čo sa nám stalo? Pravdaže v tých kopcoch kamión pred nami, rovinka, plná čiara predsa nieje stena, tak obiehame. Ako sme sa zaradili, hamujeme...zbytočne. Lukyno do intercomu informuje "ejha dáko na mňa máva", Matt pohotovo zapína prednú kameru. Keď už platiť pokutu tak nech to máme natočené. Pán policajt dáva nejaké znamenie plácačkou, pripomínajúce odháňanie múch.. Keby nevieme, že sme urobili priestupok, ideme smelo ďalej :)) Zastavujeme 20m za nimi. Jeden došiel a rozpráva na Lukyna, akoby vedel, že ho potrebujeme natočiť :D Vysvetľuje, že predbiehanie zakázané a niečo hovorí o rýchlosti "60". Lukyno hovorí, že sme išli možno 65...Matt sa medzitým obzrel a vidí, že je tam okrem zákazu predbiehania aj 40tka!!!!!! Pri tom policajt nechápavo pozerá na Lukyna. Matt mu rýchlo oznamuje do intercomu, nech o tej rýchlosti radšej nehovorí. Samozrejme, že sme šli viac, však keď predbiehame nemôžeme ísť 20kou..minimálne 90 sme tam museli mať... Už si predstavujeme albánske väzenie...och. Ta to zlá predstava.
Našťastie to bol pán policajt typu dohovárač a nie kasovač... Kedže sme už blízko hraníc, upozornil nás ešte na macedónskych kolegov a zaželal nám šťastnú cestu...Ale to možno iba za to, že on si predstavil papierovačky s cudzincami. Pokračujeme na našej ceste.
Hneď za hranicami poprchalo. No našťastie len mierne. Vitaj Macedónia.
Tu sme zvolili prvýkrát smer mestské centrum Ohrid. Mesto leží pri známom jazere Ohrid a ma bohatú históriu. No náš zámer bolo konečne kúpiť nejaké suveníry. Keďže Albánsko a Kosovo akosi ešte nie sú úplne pripravené na turistov v tomto smere. Čosi sa nám pošťastilo. Na ulici sa nám prihovoril domáci, Jovan. Tiež má moto Transalpa a dával nám nejaké tipy, čo ísť pozrieť.
Išli sme smer Prílep, kde sa nám zapáčilo jazero a celé okolie. Dali sme tu ešte krátky pokec s dvoma američanmi, Markom a jeho otcom. Dozvedeli sme sa čo to o miestných pomeroch a histórii Macedónska, kedže otec bol emigrant zo 60tých rokov. Kus sme už z dnešného cestovania uťahaní, a tak sme rozhodli dnes o niečo skôr zacampiť.
Deň 9. (Bulharsko)
Prejdených: 401.5km
Pred 9tou sme už boli na moto. Išli sme vyskúšať jednu cestu, no zabrala by nám moc času. Tak sme aspoň lokálnych rómov nafotili, pokecali s nimi a trošku offroadu dali.
Cesta z Prilep na Veles bola plná krásnych zákrut, čo sa zmenilo na diaľnici s trošku divokým asfaltom. Po zbehnutí z diaľnice nás čakal úplne nový asfalt, ktorý sme si však nemohli plne vychutnať, lebo sme sa stretli s macedónským vetrom V.M.V. (pre tých čo poznajú V.K.V.). Akože tak silný, že po rovinke sme v náklone museli ísť.
Tento deň sme nemali nejaké špeciálne zážitky na opisovanie. Skôr to bol deň presunu, súdiac aj podľa prejdených kilometrov.
Po prejdení Bulharskej hranice sme išli smer na Rilsky Monastery, čo nám poradil Jovan. Kláštor z 10 storočia nám ukázal svoje krásy. Toto bola vôbec prvá turistická atrakcia, ktorú sme na ceste navštívili.
Dva kilometre od diaľnice sme rýchlo našli pekný spot na camping. Medzi ihličnatými a listnatými lesmi s menšou lúkou, blízko mestečka Perník.
Pred 9tou sme už boli na moto. Išli sme vyskúšať jednu cestu, no zabrala by nám moc času. Tak sme aspoň lokálnych rómov nafotili, pokecali s nimi a trošku offroadu dali.
Cesta z Prilep na Veles bola plná krásnych zákrut, čo sa zmenilo na diaľnici s trošku divokým asfaltom. Po zbehnutí z diaľnice nás čakal úplne nový asfalt, ktorý sme si však nemohli plne vychutnať, lebo sme sa stretli s macedónským vetrom V.M.V. (pre tých čo poznajú V.K.V.). Akože tak silný, že po rovinke sme v náklone museli ísť.
Tento deň sme nemali nejaké špeciálne zážitky na opisovanie. Skôr to bol deň presunu, súdiac aj podľa prejdených kilometrov.
Po prejdení Bulharskej hranice sme išli smer na Rilsky Monastery, čo nám poradil Jovan. Kláštor z 10 storočia nám ukázal svoje krásy. Toto bola vôbec prvá turistická atrakcia, ktorú sme na ceste navštívili.
Dva kilometre od diaľnice sme rýchlo našli pekný spot na camping. Medzi ihličnatými a listnatými lesmi s menšou lúkou, blízko mestečka Perník.
Deň 10. (Bulharsko - Rumunsko)
Prejdených: 372.5km
Ráno sme sa vybrali smer nejaká monastery, ktorá nás až tak netrápila ako obrovská podzemná tažobná baňa.
Predtým ako sme sa k tomu dostali, sme isli do ofdroadu. Trošku aj kravy ponahánať. Opätovne sa Mattovi podarilo položiť. Vždy ide na hranu :) V dedine sme trochu hľadali smer na jamu, po pár prejdených uličkách sa nam to podarilo. Frčíme cez pole okolo jamy, až sa dostávame ku klesaniu priamo k jame. Keď tu v tom sa oproti valia dve SUVčká. Prvé prefrčalo okolo nás a to druhé už z diaľky vyblikuje. Zastavil pri nás modrý Mercedes GLC coupe a ženská, dlhšie hnedé vlasy, okuliare založené, niečo na nás po bulharsky vypráva. A nie že by začala nejako slušne, ale celkom nabrúseným hlasom. Matt sa jej pýta či "speak english". Ona, že "no". A hovorí, že sa chceme len pozrieť a odfotiť. A zrazu vie po anglicky, "Not possible". Proste trvala na tom aby sme sa hneď otočili... Keďže moc nepoznáme pomery v Bulharsku, tak sme sa radšej otočili. Fest nás to hnevalo. Prešli sme poľnú cestu opäť, švihli si to cez dedinu k vyvýšenej ploche nad jamou a zo vzduchu na drzovku nafotili. Adrenalín trochu, ale šli sme do toho.
Po opustení tohto kraja, Kremikovtsi, nás čakali nudné bulharské rovinky, doslova cesty na zaspanie. Komu sa zdá slovenská D1 nudná, tak nezažil tieto priamky v Bulharsku. Aspoň to boli zväčša nové cesty.
Hranice s Rumunskom neboli vôbec nejako špeciálne vyznačené, mali sme len smer jedno mestečko Oriahovo. Keď sme ho celé prešli až ku rieke, objavil sa nápis Ferriboat a border. K hraničnému prechodu sme museli prejsť cez obrubník povedľa kamiónu. No však načo budú robiť viac pruhov... Pre nás však bolo hlavné stihnúť trajekt, ktorý odchádzal o 10 minút... nebol by to ani tak problém, keby tetuška za okienkom s lístkami nepísala do klávesnice len jedným prstom.. našťastie jej z trajektu volali a povedala, že nás ešte vybaví a majú na nás počkať...
Rumunská hranica. Jediná hranica bez kamier. Zato káblov ťahaných vzduchom bolo neúrekom.
Čo sme moc neverili, bola cesta. Alsfaltka taká, čo by sme v Rakúsku čakali a nie tu, na konci nášho tripu. Pri vstupe do dedinky, bolo logo EÚ a to bol znak, že cesta bude krásna. Takto sme si išli krásnou cestou. S hľadaním campingu to už bolo horšie... 5x sme odbočili z hlavnej v nádeji, že pri lesíku bude niečo na spanie. Dvakrát sme narazili na závoru súkromný pozemok, raz z toho sa po nás rozbehli psiská. Nebolo nám veru všetko jedno. Na štrkovej úzkej cestičke sa rýchlo zvrtnúť na moto, psy za nami, celkom challenge. Naše ďalšie pokusy viedli popri "mestských smetiskách", rozumej divoká skládka hocičoho hocijako. Na týchto skladkách, buď bývali alebo chodili večerať psiská. No cítili sa tak, že im lezieme "do kapusty" a tak sa po nás opäť rozbehli...
Žiaden úspech s wildcampingom a tak sme začali hľadať v meste Craiova ubytovanie. Našli sme hotel Dunârea, izba za 30€, parking, všetko vyzeralo OK. Hotelový sekuriťák, celkom naspeedovaný, nás nasmeroval, kde parknúť naše motory a na jedlo, že nám zoženie pizzu. Len nehovoril ani slovo po anglicky. Tak nám sumu napísal na kalkulačku... 4,5€ za dve pizze sa nám zdal dobrý deal. Ubytovali sme sa. Osprchovali, na recepcii čakáme a sme online....pizza konečne došla. Mysleli sme, že budeme jesť v hotelovej reštike, no sekuriťák nás ťahá do izby a dáva pizze na stôl. Vyťahuje papier, kde je napísané 45€. Lukyno mu podáva 5€, že to je okey. Trošku divne naňho hľadí... Berie tužku a píše že jedna 20€, druhá 20€, spolu 45€. Ukazuje na rameno, že frčky, že boss. Kukáme naňho, že izba 30€ a pizza 45€, not possible. Takto ešte sme sa pár minút bavili..potom mu Lukyno píše, že 5€ a 5€ a dávame mu 12€. Týpek odchádza... My už vôbec nemáme chuť na tú pizzu. Za ten čas asi už aj vychladla... Dali sme si najskôr z jednej, keby došiel šéfino a začal čosi skákať... Nič sa nedialo... Pizzu sme ani celú nedojedli. Potom sme šli na krátku prechádzku po ulici. Aj keď sme chceli ísť pozrieť "centre/downtown", nemali sme vôbec chuť ani na to. Akože čo sme nemci? Že takto na nás skúšajú? Dosť znechutene sme sa cítili. Po prechádzke sme si dali pivo na terase pred hotelom pri našich motorkách. Čakali sme ešte na týpka. Už pri parkovaní sme mu chceli dať nejaký bakšiš, aby mal motiváciu lepšie strážiť. No teraz sme boli takí rozhorčení. Týpek nakoniec došiel a nevyzeral tak ako sme sa my cítili. Podľa nás si na papier napísal omnoho väčšiu cifru, dostal 1/4 a aj tak zarobil. Mal pivo, tak sme si s ním štrngli. Dali sme mu 5€ a hovoríme: "you good police, motor security" aby sa mu lepšie strážilo. S úsmevom na nás pozrel a dal prachy do vačku. Vyzeral v pohode. Ideme do izby...
Ráno sme sa vybrali smer nejaká monastery, ktorá nás až tak netrápila ako obrovská podzemná tažobná baňa.
Predtým ako sme sa k tomu dostali, sme isli do ofdroadu. Trošku aj kravy ponahánať. Opätovne sa Mattovi podarilo položiť. Vždy ide na hranu :) V dedine sme trochu hľadali smer na jamu, po pár prejdených uličkách sa nam to podarilo. Frčíme cez pole okolo jamy, až sa dostávame ku klesaniu priamo k jame. Keď tu v tom sa oproti valia dve SUVčká. Prvé prefrčalo okolo nás a to druhé už z diaľky vyblikuje. Zastavil pri nás modrý Mercedes GLC coupe a ženská, dlhšie hnedé vlasy, okuliare založené, niečo na nás po bulharsky vypráva. A nie že by začala nejako slušne, ale celkom nabrúseným hlasom. Matt sa jej pýta či "speak english". Ona, že "no". A hovorí, že sa chceme len pozrieť a odfotiť. A zrazu vie po anglicky, "Not possible". Proste trvala na tom aby sme sa hneď otočili... Keďže moc nepoznáme pomery v Bulharsku, tak sme sa radšej otočili. Fest nás to hnevalo. Prešli sme poľnú cestu opäť, švihli si to cez dedinu k vyvýšenej ploche nad jamou a zo vzduchu na drzovku nafotili. Adrenalín trochu, ale šli sme do toho.
Po opustení tohto kraja, Kremikovtsi, nás čakali nudné bulharské rovinky, doslova cesty na zaspanie. Komu sa zdá slovenská D1 nudná, tak nezažil tieto priamky v Bulharsku. Aspoň to boli zväčša nové cesty.
Hranice s Rumunskom neboli vôbec nejako špeciálne vyznačené, mali sme len smer jedno mestečko Oriahovo. Keď sme ho celé prešli až ku rieke, objavil sa nápis Ferriboat a border. K hraničnému prechodu sme museli prejsť cez obrubník povedľa kamiónu. No však načo budú robiť viac pruhov... Pre nás však bolo hlavné stihnúť trajekt, ktorý odchádzal o 10 minút... nebol by to ani tak problém, keby tetuška za okienkom s lístkami nepísala do klávesnice len jedným prstom.. našťastie jej z trajektu volali a povedala, že nás ešte vybaví a majú na nás počkať...
Rumunská hranica. Jediná hranica bez kamier. Zato káblov ťahaných vzduchom bolo neúrekom.
Čo sme moc neverili, bola cesta. Alsfaltka taká, čo by sme v Rakúsku čakali a nie tu, na konci nášho tripu. Pri vstupe do dedinky, bolo logo EÚ a to bol znak, že cesta bude krásna. Takto sme si išli krásnou cestou. S hľadaním campingu to už bolo horšie... 5x sme odbočili z hlavnej v nádeji, že pri lesíku bude niečo na spanie. Dvakrát sme narazili na závoru súkromný pozemok, raz z toho sa po nás rozbehli psiská. Nebolo nám veru všetko jedno. Na štrkovej úzkej cestičke sa rýchlo zvrtnúť na moto, psy za nami, celkom challenge. Naše ďalšie pokusy viedli popri "mestských smetiskách", rozumej divoká skládka hocičoho hocijako. Na týchto skladkách, buď bývali alebo chodili večerať psiská. No cítili sa tak, že im lezieme "do kapusty" a tak sa po nás opäť rozbehli...
Žiaden úspech s wildcampingom a tak sme začali hľadať v meste Craiova ubytovanie. Našli sme hotel Dunârea, izba za 30€, parking, všetko vyzeralo OK. Hotelový sekuriťák, celkom naspeedovaný, nás nasmeroval, kde parknúť naše motory a na jedlo, že nám zoženie pizzu. Len nehovoril ani slovo po anglicky. Tak nám sumu napísal na kalkulačku... 4,5€ za dve pizze sa nám zdal dobrý deal. Ubytovali sme sa. Osprchovali, na recepcii čakáme a sme online....pizza konečne došla. Mysleli sme, že budeme jesť v hotelovej reštike, no sekuriťák nás ťahá do izby a dáva pizze na stôl. Vyťahuje papier, kde je napísané 45€. Lukyno mu podáva 5€, že to je okey. Trošku divne naňho hľadí... Berie tužku a píše že jedna 20€, druhá 20€, spolu 45€. Ukazuje na rameno, že frčky, že boss. Kukáme naňho, že izba 30€ a pizza 45€, not possible. Takto ešte sme sa pár minút bavili..potom mu Lukyno píše, že 5€ a 5€ a dávame mu 12€. Týpek odchádza... My už vôbec nemáme chuť na tú pizzu. Za ten čas asi už aj vychladla... Dali sme si najskôr z jednej, keby došiel šéfino a začal čosi skákať... Nič sa nedialo... Pizzu sme ani celú nedojedli. Potom sme šli na krátku prechádzku po ulici. Aj keď sme chceli ísť pozrieť "centre/downtown", nemali sme vôbec chuť ani na to. Akože čo sme nemci? Že takto na nás skúšajú? Dosť znechutene sme sa cítili. Po prechádzke sme si dali pivo na terase pred hotelom pri našich motorkách. Čakali sme ešte na týpka. Už pri parkovaní sme mu chceli dať nejaký bakšiš, aby mal motiváciu lepšie strážiť. No teraz sme boli takí rozhorčení. Týpek nakoniec došiel a nevyzeral tak ako sme sa my cítili. Podľa nás si na papier napísal omnoho väčšiu cifru, dostal 1/4 a aj tak zarobil. Mal pivo, tak sme si s ním štrngli. Dali sme mu 5€ a hovoríme: "you good police, motor security" aby sa mu lepšie strážilo. S úsmevom na nás pozrel a dal prachy do vačku. Vyzeral v pohode. Ideme do izby...
Deň 11. (Rumunsko)
Prejdených 295.7km
Hláška dňa: M: Luky, tu mi chýba ďalší šróbik L: To znamená dve veci, jednak že náš momentový kľúč v ruke je slabý a druhak, že to funguje aj bez šróbiku.
Naozaj sme nevedeli, čo nás ráno čaká. Lukynovi sa o motorkách aj nočné mory snívali..
No našli sme ich našťastie v poriadku. Ešte sme mali trápnu otázku na vedúceho, či máme aj raňajky...nič to, zjeme niečo po ceste...Pobalili sme sa a vyrazili.
Presun medzi mestami Craiova a Râmnicu Vâlcea sme zvolili trochu športový typ jazdy na miesto kávy. Už bolo načase prevetrať ventily.
V Curtea de Agneş si dal Matt fotečku s romáleş obchodníkom s nožmi. Zatiaľ to boli jediní rumuni, čo vedeli po anglicky. Rodinka, ktorá sa živila predajom suvenírov a hračiek popri ceste.
Zamierili sme na cestu Transfăgărăsan. Je to bájna cesta, ktorú dal v rokoch 1970 až 1974 postaviť vtedajší diktátor Nicolae Ceausescu ako únikovú cestu pred nepriateľmi. Poslednými úpravami prešla pred 10 rokmi. Top Gear ju označil ako najkrajšiu cestu v Európe.
Cestou nám začalo poprchať, tak sme prečkali dážď na pumpe. Cesty boli vlhké tak sa nám nešlo úplne ideálne, no na takejto úžasnej ceste si náladu dažďom nedáme pokaziť. Hlavne značky nás už od začiatku strašili, že je cesta uzatvorená už od 104km. Pri tabuli Tranfăgărăsăn sme sa pofotili a nalepili našu nálepku medzi ostatné motorkárske nálepky. Ideme ďalej. Prejdeme už na 105km a stále sa dalo ist ďalej. Až na cca 110km nás zastavil sneh. Ísť ďalej, to by sme potrebovali snežný skúter. Tu sme sa už museli poobliekať. Dole bolo poriadne teplo a tu hore už oblaky a chlad. Po chvíli šiel okolo Norbert z Rakúska na KTM Adventure. Porozprávali sme sa s ním o našich aj jeho cestách. Poradil nám ďalšie krásne cesty, ktoré stoja za navštívenie. Keďže Transfăgărăsan je highlight Rumunska a tak trochu aj našej cesty, úsek ktorý bol zjazdný sme si ešte pár krát prešli. Cestou späť do civilizácie sme hľadali cestičku, ktorá by nás zobrala k jazeru Lacul Vidraru. O chvíľu sme aj našli, no na konci opäť psy... Matt sa však tentokrát štekotom nenenachal zastrašiť a šiel opatrne k bráne objektu, ktorý bol strážený zvonku jedným psom a za plotom druhým psom. Strážnik Marián nejako pochopil posunkovú reč, že tu chceme prespať a dovolil nám. Motorky sme si uzamkli o zvodidlá. Ťažšie sa však hľadalo miesto pre stan, lebo tráva okolo jazera bola vysoká a pôda rozmočená. Nakoniec nám suché útočisko poskytol les. Po večeri sme si urobili konečne prvýkrát oheň. Psiská stále na niečo štekali. Ešte za svetla sme v lese nad stanom počuli zvuky, psiská sa rozštekali...napadlo nám, že medveď, keďže sú tu premnožené. Svietili sme, nôž v ruke...živých nás nedostane...nevideli sme nič. No trochu zdvihol adrenalín.
Hláška dňa: M: Luky, tu mi chýba ďalší šróbik L: To znamená dve veci, jednak že náš momentový kľúč v ruke je slabý a druhak, že to funguje aj bez šróbiku.
Naozaj sme nevedeli, čo nás ráno čaká. Lukynovi sa o motorkách aj nočné mory snívali..
No našli sme ich našťastie v poriadku. Ešte sme mali trápnu otázku na vedúceho, či máme aj raňajky...nič to, zjeme niečo po ceste...Pobalili sme sa a vyrazili.
Presun medzi mestami Craiova a Râmnicu Vâlcea sme zvolili trochu športový typ jazdy na miesto kávy. Už bolo načase prevetrať ventily.
V Curtea de Agneş si dal Matt fotečku s romáleş obchodníkom s nožmi. Zatiaľ to boli jediní rumuni, čo vedeli po anglicky. Rodinka, ktorá sa živila predajom suvenírov a hračiek popri ceste.
Zamierili sme na cestu Transfăgărăsan. Je to bájna cesta, ktorú dal v rokoch 1970 až 1974 postaviť vtedajší diktátor Nicolae Ceausescu ako únikovú cestu pred nepriateľmi. Poslednými úpravami prešla pred 10 rokmi. Top Gear ju označil ako najkrajšiu cestu v Európe.
Cestou nám začalo poprchať, tak sme prečkali dážď na pumpe. Cesty boli vlhké tak sa nám nešlo úplne ideálne, no na takejto úžasnej ceste si náladu dažďom nedáme pokaziť. Hlavne značky nás už od začiatku strašili, že je cesta uzatvorená už od 104km. Pri tabuli Tranfăgărăsăn sme sa pofotili a nalepili našu nálepku medzi ostatné motorkárske nálepky. Ideme ďalej. Prejdeme už na 105km a stále sa dalo ist ďalej. Až na cca 110km nás zastavil sneh. Ísť ďalej, to by sme potrebovali snežný skúter. Tu sme sa už museli poobliekať. Dole bolo poriadne teplo a tu hore už oblaky a chlad. Po chvíli šiel okolo Norbert z Rakúska na KTM Adventure. Porozprávali sme sa s ním o našich aj jeho cestách. Poradil nám ďalšie krásne cesty, ktoré stoja za navštívenie. Keďže Transfăgărăsan je highlight Rumunska a tak trochu aj našej cesty, úsek ktorý bol zjazdný sme si ešte pár krát prešli. Cestou späť do civilizácie sme hľadali cestičku, ktorá by nás zobrala k jazeru Lacul Vidraru. O chvíľu sme aj našli, no na konci opäť psy... Matt sa však tentokrát štekotom nenenachal zastrašiť a šiel opatrne k bráne objektu, ktorý bol strážený zvonku jedným psom a za plotom druhým psom. Strážnik Marián nejako pochopil posunkovú reč, že tu chceme prespať a dovolil nám. Motorky sme si uzamkli o zvodidlá. Ťažšie sa však hľadalo miesto pre stan, lebo tráva okolo jazera bola vysoká a pôda rozmočená. Nakoniec nám suché útočisko poskytol les. Po večeri sme si urobili konečne prvýkrát oheň. Psiská stále na niečo štekali. Ešte za svetla sme v lese nad stanom počuli zvuky, psiská sa rozštekali...napadlo nám, že medveď, keďže sú tu premnožené. Svietili sme, nôž v ruke...živých nás nedostane...nevideli sme nič. No trochu zdvihol adrenalín.
Cestou späť do civilizácie sme hľadali cestičku, ktorá by nás zobrala k jazeru Lacul Vidraru. O chvíľu sme aj našli, no na konci opäť psy... Matt sa však tentokrát štekotom nenenachal zastrašiť a šiel opatrne k bráne objektu, ktorý bol strážený zvonku jedným psom a za plotom druhým psom. Strážnik Marián nejako pochopil posunkovú reč, že tu chceme prespať a dovolil nám. Motorky sme si uzamkli o zvodidlá. Ťažšie sa však hľadalo miesto pre stan, lebo tráva okolo jazera bola vysoká a pôda rozmočená. Nakoniec nám suché útočisko poskytol les. Po večeri sme si urobili konečne prvýkrát oheň. Psiská stále na niečo štekali. Ešte za svetla sme v lese nad stanom počuli zvuky, psiská sa rozštekali...napadlo nám, že medveď, keďže sú tu premnožené. Svietili sme, nôž v ruke...živých nás nedostane...nevideli sme nič. No trochu zdvihol adrenalín.
.jpg)
.jpg)
Deň 12. (Rumunsko - Maďarsko)
Prejdených 309km
Keďže sme obaja nepoučitelní, opätovne sme išli takmer na výpary, prvá vec ráno bola teda natankovať. Opäť sme testovali nádrž, pri preblikovaní, a teda na rezervu sme prešli 55km. Už máme ten ECO mód totálne zvládnutý, stvrtý stupeň, minimálny plyn, nízke otáčky a dole kopcom vytlačená spojka.
Po natankovaní sme sa vybrali na ďalšiu populárnu cestu - Transalpina. Opäť všetci tvrdili, že je uzatvorená až do konca mája. No my sme sa tam vydali, že si ju aspoň obzrieme. Na odpočívadle cestou sme si dali svačinku a keďže slnko celkom pieklo, kus sme sa pritom aj poopaľovali.
Pri vjazde na Transalpinu sa nás opäť snažil rozrthať jeden peso, no na asfaltovej ceste nemal veľkú šancu nás dobehnúť. Stretli sme tu tiež troch motorkárov, ktorí nás potešili, že cesta je celá prejazdná. Niekoľko desiatok kilometrov dlhý príjazd k samotnej Transalpine by sa dal prirovnať k prejazdu Čertovica alebo Donovaly... príjemná cesta, no človek za každou zákrutou čaká, kedy sa už cesta zmení na to pravé horské "šialenstvo" ... to aj nakoniec prišlo v podobe novučičkého asfaltu, krásne ostrých a veľmi dobre značených zákrut... Keďže cesta bola oficiálne uzavretá, celú Transalpinu sme mali pre seba... a to doslova... počas celého horského úseku sme stretli maximálne jedno auto... Úplna jazdecká rozprávka...
Keďže celý úsek cesty bol pomerne dlhý, predtým ako sme dorazili do najbližšieho väčšieho mesta Šebes, rozhodli sme sa zakempovať v lokálnej prírode. Našli sme si krásne miesto v blízkosti ktorého bol aj menší brod, ktorým sme si pár krát obaja prešli...Keďže sme boli len 200m za posledným domčekom, rozhodli sme sa najskôr urobiť večeru až potom stan. Zväčša sme to tak robili, keď sme boli relatívne blízko civilizácie. Doteraz sme mali na večeru prívarky, buď šošovicový alebo fazuľový. Keďže sa už minuli, na dnes zostal už len zemiakový. Ako zvyčajne sa teda Matt pustil do prípravy jedla. Lukyno, keďže mal mokré boty (podarilo sa mu skočiť do brodu) začal robiť oheň. Všimli sme si krásny západ slnka, Matt hneď začal chystať Krakena (dron) a vypustil ho. Z údolia do výšky 385m, čo má zatiaľ osobný rekord a natáčal západ slnka. Po chvíli však s Krakenom stratil signál ..pár minút stres, panika a predstavy ako v lese hľadáme padnutého drona. Našťastie je to múdry Kraken a hneď ako stratil signál, začal sa vraciať naspäť.
Večera už bola takmer ready, keď v tom začali z nenazdajky padať obrovské dažďové kvapky. V tej sekunde finishujeme večeru, Lukyno stavia stan. Matt rýchlo do stanu hádže dôležité veci z oboch motoriek. Tá synchronizácia, to je 20 rokov priateľstva a 12 dní moto tripu. Skoro nič dôležité nezmoklo, akurát my už začíname byť do nitky mokrí.. nič to, je v celku teplá noc.. do rána vydržíme.. Steny stanu potroche prepúšťajú vodu, predsa tento stan si už odžil svoje. V daždi si vychutnávame zemiakový prívarok, popíjame lokálnu špecialitu a dohadujeme sa o kúpe nového stanu na ďalšie výlety.
Keďže sme obaja nepoučitelní, opätovne sme išli takmer na výpary, prvá vec ráno bola teda natankovať. Opäť sme testovali nádrž, pri preblikovaní, a teda na rezervu sme prešli 55km. Už máme ten ECO mód totálne zvládnutý, stvrtý stupeň, minimálny plyn, nízke otáčky a dole kopcom vytlačená spojka.
Po natankovaní sme sa vybrali na ďalšiu populárnu cestu - Transalpina. Opäť všetci tvrdili, že je uzatvorená až do konca mája. No my sme sa tam vydali, že si ju aspoň obzrieme. Na odpočívadle cestou sme si dali svačinku a keďže slnko celkom pieklo, kus sme sa pritom aj poopaľovali.
Pri vjazde na Transalpinu sa nás opäť snažil rozrthať jeden peso, no na asfaltovej ceste nemal veľkú šancu nás dobehnúť. Stretli sme tu tiež troch motorkárov, ktorí nás potešili, že cesta je celá prejazdná. Niekoľko desiatok kilometrov dlhý príjazd k samotnej Transalpine by sa dal prirovnať k prejazdu Čertovica alebo Donovaly... príjemná cesta, no človek za každou zákrutou čaká, kedy sa už cesta zmení na to pravé horské "šialenstvo" ... to aj nakoniec prišlo v podobe novučičkého asfaltu, krásne ostrých a veľmi dobre značených zákrut... Keďže cesta bola oficiálne uzavretá, celú Transalpinu sme mali pre seba... a to doslova... počas celého horského úseku sme stretli maximálne jedno auto... Úplna jazdecká rozprávka...
Keďže celý úsek cesty bol pomerne dlhý, predtým ako sme dorazili do najbližšieho väčšieho mesta Šebes, rozhodli sme sa zakempovať v lokálnej prírode. Našli sme si krásne miesto v blízkosti ktorého bol aj menší brod, ktorým sme si pár krát obaja prešli...Keďže sme boli len 200m za posledným domčekom, rozhodli sme sa najskôr urobiť večeru až potom stan. Zväčša sme to tak robili, keď sme boli relatívne blízko civilizácie. Doteraz sme mali na večeru prívarky, buď šošovicový alebo fazuľový. Keďže sa už minuli, na dnes zostal už len zemiakový. Ako zvyčajne sa teda Matt pustil do prípravy jedla. Lukyno, keďže mal mokré boty (podarilo sa mu skočiť do brodu) začal robiť oheň. Všimli sme si krásny západ slnka, Matt hneď začal chystať Krakena (dron) a vypustil ho. Z údolia do výšky 385m, čo má zatiaľ osobný rekord a natáčal západ slnka. Po chvíli však s Krakenom stratil signál ..pár minút stres, panika a predstavy ako v lese hľadáme padnutého drona. Našťastie je to múdry Kraken a hneď ako stratil signál, začal sa vraciať naspäť.
Večera už bola takmer ready, keď v tom začali z nenazdajky padať obrovské dažďové kvapky. V tej sekunde finishujeme večeru, Lukyno stavia stan. Matt rýchlo do stanu hádže dôležité veci z oboch motoriek. Tá synchronizácia, to je 20 rokov priateľstva a 12 dní moto tripu. Skoro nič dôležité nezmoklo, akurát my už začíname byť do nitky mokrí.. nič to, je v celku teplá noc.. do rána vydržíme.. Steny stanu potroche prepúšťajú vodu, predsa tento stan si už odžil svoje. V daždi si vychutnávame zemiakový prívarok, popíjame lokálnu špecialitu a dohadujeme sa o kúpe nového stanu na ďalšie výlety.
Deň 13. (Rumunsko - Maďarsko)
Prejdených 461 km
Dnes sme od rána začali točiť kilometre naspäť. Čaká nás dlhý presun spod Rumunskej Transalpiny až niekde k Maďarsko - Slovenským hraniciam. Región, ktorý sme si predbežne na camping stanovili sa volá Tokaj. Cesta bola dlhá a miestami úmorná. Viac-menej diaľnice a rýchlostné cesty. Jediné reálne zákruty, kde sa dalo čo to klopiť sme absolvovali na kruhových objazdoch. Zastávky sme si robili pravidelne na pumpách, kedže niekedy sa nám zdá, že tie naše Transalpy "zjedia" aj trávu popri ceste. Hranicu s Maďarskom sme prekročili v poobedných hodinách a na presun do severného regiónu Tokaj nám ostalo dostatok času. Cesty v Maďarsku sú štandardne veľmi dobré, no zdržovali nás často značky práca na ceste a tiež nepríjemný nárazový vietor...
K večeru sme si ešte vybehli na vyhliadku pri TV vysielači nad mestečkom Tokaj, kde sme aj neskôr našli krásne miesto na camping.
Dnes sme od rána začali točiť kilometre naspäť. Čaká nás dlhý presun spod Rumunskej Transalpiny až niekde k Maďarsko - Slovenským hraniciam. Región, ktorý sme si predbežne na camping stanovili sa volá Tokaj. Cesta bola dlhá a miestami úmorná. Viac-menej diaľnice a rýchlostné cesty. Jediné reálne zákruty, kde sa dalo čo to klopiť sme absolvovali na kruhových objazdoch. Zastávky sme si robili pravidelne na pumpách, kedže niekedy sa nám zdá, že tie naše Transalpy "zjedia" aj trávu popri ceste. Hranicu s Maďarskom sme prekročili v poobedných hodinách a na presun do severného regiónu Tokaj nám ostalo dostatok času. Cesty v Maďarsku sú štandardne veľmi dobré, no zdržovali nás často značky práca na ceste a tiež nepríjemný nárazový vietor...
K večeru sme si ešte vybehli na vyhliadku pri TV vysielači nad mestečkom Tokaj, kde sme aj neskôr našli krásne miesto na camping.
Deň 14. (Maďarsko - Slovensko)
Prejdených 646km
Dnes sme skoro vstali a už 7:39 sedeli na naších motoroch smer SK. Išli sme cez hraničný prechod smer Trebišov, kde si ešte Matt potreboval spraviť selfinku pre svojho kamaráta Peťa. Odtiaľ sme sa vydali smer Košice a následne Prešov, kde sme si dali prestávku a krátku kávičku s kamošom Braňom, jeho ženou a synom. Odtiaľ sme si to nasmerovali do Vysokých Tatier, kde sme si spravili obednú prestávku na bryndzové halušky & plnené pirohy so zákvasom. Posledná zastávka pred Žilinou bol Liptov a dedinka Podtureň, kde sme si na chalupe vychutnali kávu s Lukynovími rodičmi.
V Žiline to už Lukyno odparkoval a Matt ťahal ešte do Bratislavy. Dnešný deň bola riadna makačka no večer so svojími blízkymi stál zato. Vitajme doma...
