Fotoexpedícia Iceland 2016

Islandská fotoexpedícia s Mattom Rybanským - www.mattrybansky.com

---------

ZÁPISKY A DOJMY Z ĽADOVEJ FOTOEXPEDÍCIE…

Expedícia začína pohodovou cestou žltým vláčikom zo Žiliny do Bratislavy. Zisťujem, že taška so spodným prádlom, ponožkami, uterákom a plavkami ostala doma. Prichádzam k Mattovi a prebaľujeme, vážime a opäť balíme batohy. Štvrtina veci ostáva doma, nie je mi ich ľúto. Obľúbené topánky ostávajú tiež doma, tých mi je ľúto. Po ceste na letisko ešte zastávka v Decathlone na nákup zabudnutých drobností. Plavky netreba, kúpanie bude aj tak na naháča.

Večerný let do UK, prílet v noci. Spíme v odletovej hale na letisku v Lutone. Vlastne nespíme, aspoň ja nie... Neobľubujem takéto nekomfortné spacie polohy. Iróniou je, že počas študentských čias som na tom istom letisku strávil množstvo nocí v tých najposkrúcanejších polohách. Nevedel som si vtedy vynachváliť spánok na sudoch s chemikáliami na umývanie podvozkov lietadiel. No čo už, sfajnovel som. Rána sa neviem dočkať. Otvárajú gate. Let na Island prebieha bez problémov. Obaja ležíme a driememe "v pätke", vlastne lietadlo má len trojku... ale aj tak, letušky sú zlaté, že nás moc nevyrušujú. Kupujem si dajký škrabací los, ani neviem, čo sa dá vyhrať, no sú  dva za cenu jedného či vlastne päť za cenu troch, či tak nejako... no nekúp to. Zoškrabal som, vyhral som dobrý pocit, že z každého žrebu išiel cent na charitu, iba žeby nie. Pristávame.

Prší, hmla, vietor... sme správne. Matt vyberá dajaké Islandské koruny, čudujem sa... že načo. Robí však dobre, ešte nevieme, že sa veľmi zídu. Ja plánujem fungovať na karte. Prvá zastávka, auto-požičovňa, máme rezervovaného tátoša. Na priehradke nám ponúkajú predražené pripojistenia, smejeme sa, poznáme tieto triky. Ukazujú nám fotky nabúraných alebo doslova odfúknutých áut... sme pokakaní, kupujeme pripoistenie. Pocit istoty na zaplatenie. Týpek spisuje predošlé poškodenia, zadné dvere nejako nedržia. Nevadí, to už asi od výroby. Berieme Jimmyho, parťáka na najbližší týždeň a vyrážame smer Reykjavik.

Stále prší, preto meníme pôvodný plán. Ideme smer ring road (okružná jazda okolo Islandu), Reykjavik si necháme na záver výletu. Nefotíme. Zima je. Hmla je. Nič moc nevidno. Treba však začať fotiť, vidím zaujímavú skalu. Chcelo by to nahý model. Kukám dozadu, žiadna modelka. Nič sa nedá robiť. Matt vyzliekaj, tam ideš. Matt sa vyzlieka a ide tam. Konečne fotíme. Už teraz sa oplatilo, fotka ako do rámčeka. Mattovi sa pózovaie páči. Je to starý exhibicionista. Určite sa to pozdáva aj okoloidúcim autám. Séria naked Matt a Island započatá.

Celú sériu Naked Iceland môžete vidieť na: https://www.facebook.com/pg/LukasMacekPhotography/photos/?tab=album&album_id=1204742976251266

Dnešný cieľ, kuknúť časť zlatého okruhu, a to vodopády Gullfoss a The Great Geysir... Prší, no fotíme čo sa dá. Keď nič nevidno, tak seba. Má to svoju Islandskú atmosféru, aspoň tak nejak som si ju predstavoval.


 

Presúvame sa smer Geysir a horúce pramene. Stále prší, turistov je málo, máme radosť. Povinný cvak, nič extra, aby sa nepovedalo. Kúpať sa nedá, pramene bublocú, asi by utrpelo naše mužstvo. Je večer, stále je vidno. Nastupuje však únava, hľadáme miesto na kemp. Zastavujeme na opustenom odpočívadle. Nikto nikde. Ideál. Neprší, už leje. Každých 5 minút však na minútu prestane. Staviame stan, varíme večeru. Jedenásť večer, stále vidno. Možno sa ani nezotmie. Líhame. Spíme hneď.

Prvé ráno nás víta Island pokrytý snehom. Tešíme sa? V gumách máme klince, tak prečo nie. Rýchle raňajky, krátke sušenie stanu, nutné potreby a už sme na ceste.

Nesneží, ľudia široko-ďaleko žiadni. Po 15 minútach stretneme prvé auto, krása tento opustený ľudoprázdny kraj. Pokoj. No stress. Prestalo pršať, snežiť. Pokračujeme po ring road. Zastavujeme pri vodopádoch Seljalandsfoss. Stretáme tu, na pomery Islandu v máji, davy ľudí. V aute pekne teplúčko, vonku okolo 5 stupňov, obliekame sa, vyliezame z auta, fotíme. Žiadny art, iba taká povinná dokumentácia.

Nezdržiavame sa, pokračujeme smer Vik, južný cíp Islandu. Návšteva vyhliadky na black beach, fúka fest, nevadí... Ideme na pláž, žiadne opaľovanie. Jednu chvíľu fotím, druhú bežím o zlom krky, nestíham, vlna ma dobieha... zalieva mi nohy...

Neteším sa, nie je teplo. Matt sa neteší, budem sušiť ponožky v aute, budeme kúriť čo to dá, nemá to rád, no vydrží.

Počasie sa vylepšuje, netušíme, no na zvyšok pobytu sa lúčime s oblačným počasím. Chcelo by to sprchu alebo aspoň teplý prameň, začíname sa navzájom cítiť viac, ako by bolo vhodné. Hľadáme najbližší prameň, internet, vďaka za pomoc. Trošku blúdime, no nachádzame náš prvý horúci Islandský prameň. Krásny to pocit, slnečno, chladno a horúca voda.

Pri odchode chceme platiť, kartou sa nedá, nie je komu, a tak nechávame symbolickú hotovosť v krabičke pri prameni. Vďaka, Matt, darmo, cash je cash. Presúvame sa k neďalekému vodopádu Stjórnarfoss, kde kempíme. Večera pri ohni, staviame stan, chystáme náradie - točky na večerné fotenie. Bude fun. S príchodom noci veru bola.

Nezhoreli sme, potočili sme, nafotili sme. Cyklus ISLAND the Light začína byť na svete. Sme unavení. Posledný kuk na oblohu, polárna žiara nikde. Na dnes končíme.

Celú sériu nájdete na https://www.facebook.com/pg/LukasMacekPhotography/photos/?tab=album&album_id=1174500755942155

Ráno raňajky, balíme a ideme smer východný Island. Hlavná zastávka dňa Jökulsárlón - Glacier Lagoon. Fotíme, točíme, vychutnávame krásu a silu vody v pevnom skupenstve.

Tu sa natáčali niektoré scény zo zimných Bondoviek, treba si to tu vychutnať. Matt sa, samozrejme, vyzlieka, lezie na kryhu, pobehujúce deti sa tvária prekvapene, ešte ho nepoznajú. Fotíme, tulene však, zdá sa, neberú Matta ako konkurenciu, alebo sú zvyknuté. V sezóne je to tu asi bežné.

Presun po ring road, kde-tu stojíme, fotíme, sem-tam objavujeme mestečká so zaujímavým názvom a pokračujeme. K večeru sa po prašnej ceste dostávame k Vikingskej osade Stokksnes. Mŕtvo, nikde ani živej nohy. Cesta však nekončí, pokračuje bližšie k oceánu. Ideme, ideme a zrazu stojíme pri závore… nápis nevstupovať, Americká vojenská základňa, heh. Tu bude ideálne a hlavne bezpečné miesto na kemp. Obďaleč rozkladáme stan, varíme a chystáme večerné fotenie.

Každú chvíľu čakáme, že na nás vybehne SWAT tím no zatiaľ nechodia. So zotmením vyberáme točky, foťáky a šup ho krútiť. Hodku sa zabávame, fotíme. Polárna žiara sa opäť nekoná. Foťáky teda balíme a zaľahneme.

Ráno nás budí prepadová jednotka, nad hlavami krúži americký chopper, streľba, krik, výbuchy... Bola by to storka jak lusk, no museli sme sa uspokojiť s americkým Obama cake, ktorý bol v ponuke miestneho pohostinstva. Jediné čo tu okrem základne a starých radarov po amíkoch ostalo. Čas navštíviť osadu vikingov.

Uvidíme ako žili, kus miestnej kultúry. V pohostinstve platíme poplatok a už sme na ceste-neceste do osady. Parkujeme, vystupujeme. Hovienok z koníkov je všade požehnane, tie sú v cene.

Z diaľky sa zdá akoby osadu len prednedávnom niekto opustil. Veľká, zachovalá, autentická. Zblízka je to však už iná káva. Sádrové skaly, falošné budovy. Kde to vlastne sme...? No darmo, Hollywood už dávno nie je len v LA. Vitajte vo filme Vikingovia alebo, ako som šľapol do Islandského h...a. Opúšťame filmovú scénu a presúvame sa na severnú časť ring road. Vynechávame fjordy na severovýchode a po krátkej jazde sa ocitáme v kraji snehu, ľadu, pokoja a ticha. Neuveriteľné ticho, sme ešte dosť ďaleko od hranice polárneho kruhu no máme pocit, že sme stovky kilometrov od civilizácie. Samozrejme Matt sa vyzlieka, fotíme. Menej, samozrejme, sa vyzliekam aj ja, tiež fotíme.

Pokračujeme v ceste. K večeru hľadáme teplý prameň. Už by sa opäť patrilo umyť. Nachádzame geotermálnu elektráreň, čo znamená, že tu niekde musí byť prameň. Známky života žiadne, bizarné prostredie mi miestami pripomína FPS hru, len čakám kedy na mňa niekto vyskočí. Tu však nie je nikto. Zvláštny pocit. Povinná návšteva Hveriru, sopečných bublanín, krátka zastávka v Myvatne s prírodnými, no komerčnými kúpeľmi a pokračujeme v hľadaní prírodného prameňa.

Podľa mapy a súradnic tu niekde musí byť. Hľadáme, je už tma... Nachádzame jaskyňu Grjótagjá, ktorá skrýva horúci prameň. Nádhera, konečne sme našli, nočné kúpanie v jaskyni môže byť zážitok. Nakoniec však nebol, voda presahovala 45 stupňov, nič moc pre potomstvo. Omočíme si aspoň členky. Fun fact: jaskyňa je obľúbená pre milovníkov Game Of Thrones, natáčala sa v nej časť milostnej scény (Jon Snow a Ygritte). Nuž ten hollywood je tu stále nejak prítomný. Nečudujeme sa, je známe, že Island je obľúbenou filmárskou destináciou. Kempové miesto nachádzame obďaleč, kde už necítiť síru. Rýchla večera a spánok.

Dnes sa presúvame severom ring road do druhého najväčšieho mesta Akureyre. Po ceste nás ešte čaká zastávka pri krásnom vodopáde Godafoss.

Pokračujeme, prvá zastávka smeruje do prírodných kupeľov v centre mesta. Niečo ako verejná plaváreň, akurát s príjemne teplou termálnou vodou.

Vstupné za babku, na rozdiel od všetkého ostatného na Islande. Po návšteve kúpeľov si dávame obed, chceme niečo lokálne, dostávame hamburger a pivo.

 Nuž povinná gastronomická zastávka je za nami a my pokračujeme smer severné fjordy a prameň Grettislaug. Pri príchode nás vítajú divé koníky, preháňajúce sa len tak vo vetre. Ako keby sa chumelilo.

Ľudia v rezorte žiadny, no chatky, toalety a v podstate všetko potrebné je k dispozícii. Dvíha sa vietor, staviame stan… nedarí sa, odfukuje všetko, čo môže… Skúšame variť, no nedarí sa. Toto nepôjde. Robíme rozhodnutie, dnes na spánok využijeme podlahu chatky. Better safe than sorry.

Večer pripravujeme fotenie a nočné kúpanie. Zatiaľ sme nemali šťastie na polárnu žiaru, no to sa čoskoro zmení. Ako sa tak kúpeme a kukáme na oblohu, zrazu vidíme, že obloha má taký zvláštny opar…

 Nastavujeme dlhú expozíciu a čo nevidíme… Aurora Borealis … máme veľkú radosť.

Večer zaspávame s naozaj veľkým úsmevom na tvári. Ráno vidíme, že zrejme nie sme prví Slováci, ktorých chatka zachránila…

Balíme veci, do pokladničky dávame pár Islandských dukátov, heh, opäť chýba terminál na kartu a pokračujeme v ceste. Tešíme sa. Dnes sa ku večeru plánujeme dostať k ďaľšiemu pramenu - Krossneslaug. Z hlavnej asfaltovej cesty by to mala byť zachádzka zhruba 100 km. Fandíme si, cesta je prašná, kamenistá, skôr necesta. Ideme niekoľko hodín, prichádzame do opusteného mestečka Djupavik, s najbizarnejšou bývalou továrňou na haringy.

Fun fact: na tomto mieste sa pred nedávnom uskutočnila medzinárodná fotogrfická výstava…no, totálne nechápačka, že kto to tu dokázal nájsť…

Toto úžasné miesto musíme využiť na fotenie… Robíme točku, fotíme opustenú továreň. Nikto nikde, nevidíme živú dušu, ani najmenšej známky života. Zamýšľam sa či je vôbec v plnej sezóne táto časť Islandu “živšia”.

Pokračujeme v našej ceste, no čoskoro zle odbočujeme a mierne blúdime. Podľa bedekera už len jeden priesmyk a sme tam. To dáme. Pred vrcholom nás však zastavuje snehové pole. Hmm… Váhame, no vzdať sa bez boja neplánujeme. Zapíname 4x4, redukovanú rýchlosť a hor sa cez pole. Rozbiehame sa, hrabeme, Jimmy hučí a po chvíli stojí. Nemáme veľkú šancu, kolesá s klincami robia čo môžu, motor by aj vládal, no 50 čísel mäkkého snehu je nad naše momentálne možnosti. My sa však ešte neplánujeme vzdať.

Vraciame sa späť do civilizácie, čo je približne 5 starých domov, bez známok života. Na pobreží zbierame vyplavené laty a trámy, a už si to mašírujeme naspäť do zasneženého priesmyku. Vyberáme najužšiu časť, ktorá by sa mohla dať traverzovať, ukladáme laty a ideme na to. O chvíľu sa začne stmievať, ak zapadneme, nič dobré nás nečaká. Naviják nemáme. Jimmy to vie, my si to nepripúšťame. To dáme, veď to je len fyzika. Rozložíme váhu, nezapadneme... Okamih pravdy….

… a už sa tešíme ako malé deti. Prešli sme. Už to nie je len o nájdení prameňa. Je to už čistá tvrdohlavosť dokázať si, že nás príroda len tak nezastaví. Heh, sme naivní. Pokračujeme na vrchol... Opäť stojíme. Neveríme vlastným očiam. Snehové pole, väčšie, dlhšie, nedá sa obísť. Rozmýšľame. Nevzdávame sa, ešte nie. Dávame si rozbeh, tlačíme stovky kíl snehu, až napokon stojíme. Sme tak v jednej desatine. To pretlačíme. Benzínu máme dosť. Svetla menej, no niet sa kam extra ponáhľať. Rozbeh, tlačenie snehu a opäť stojíme. Takto to opakujeme nespočetnekrát. Po centimetroch ďalej a ďalej. Matt odhrabáva, Jimmy preráža. Neuveriteľné, no ani nie po pol hodine sa blížime ku koncu poľa. Zvládame to a sme zas o krok bližšie k prameňu... Už sa v ňom vidíme... Za zákrutou už predsa musí byť. Vrchol, hurá. Prameň nikde, čo je horšie ani výpary, ktoré sú neklamným znakom teplého kúpeľa, široko ďaleko nikde nevidíme…

Nuž, cesta sa zvažuje do doliny. Hore to šlo, dolu tiež pôjde. Ani nie päťsto metrov a kua. "Matt vidíš to čo ja?" ehm, asi sme došli. To čo predtým boli len malé snehové políčka, je teraz jedna obrovská lavína snehu krížiaca našu cestu. Cítime sa dobrodružne, no dajaký pud zebazáchovy nám ešte ostal. Šance prejsť na našom malom vozítku sa blížia nule. Nemyslím, žeby sme zapadli. To asi nie, skôr by sme skončili v rokline, kde sa celá lavína snehu zvažovala. To by bola jazda, možno niekedy inokedy. Poistenie voči pádu do rokliny sme si aj napriek prehováraniu nedali. Otáčame sa a vraciame sa po tej istej ceste naspäť. V snehu už máme naše koľaje, dolu kopcom to ide podstatne ľahšie. Po chvíli sme naspäť v dedine na rázcestí. ”Čo je táto značka? Niečo po Islandsky, nebude to značka k prameňu? Prečo ide opačným smerom? “ Nechce sa nám veriť, že sme celý čas blbli v priesmyku, keď prameň bol aj tak na opačnej strane. Ideme po značke, konečne. Desať minút a nachádzame malú dedinku. Človeka sme už pol dňa nevideli. Tak si spravíme jednu točku…

Zvláštne, no na Island v túto dobu asi ani nie. Väčšina obyvateľstva sa mimo sezóny presúva do väčších miest, za prácou, školou. Pokračujeme po ceste, je už okolo polnoci, seriózne sa stmieva. Po chvíľke vidíme v diaľke výpary, a to už vieme čo znamená, dnes sa predsa len okúpeme. Čoskoro nachádzame náš dnešný cieľ, teplý prameň Krossneslaug. Krásny, skultivovaný prameň. Bazén s výhľadom na more. Staviame stan, večera. Kúpanie. Pozorovanie jemne viditeľnej Aurory a spokojný spánok.

Ráno nás privítal takýto pohľad.

Najbližšie nás čaká dlhá cesta cez severné fjordy, krásne scenérie, ktoré sa po desiatom už mierne opakujú. Nevadí, počasie je krásne, relatívne teplo, vezieme sa, tankujeme, vezieme sa. Na pár miestach zastavujeme, fotíme. V oblasti nemáme vyhliadnutý žiadny prameň. Ideme kým vládzeme. Večer bude bez kúpeľa, no nevadí, pomaly sa blížime k Reykjaviku.

Posledná noc mimo civilizácie, stretnúť auto na ceste je tu dosť veľká vzácnosť, zachádzame na bočnú, v zime, uzavretú cestu. Kempujeme, dnes už nefotíme. Asi únava z toľkého vozenia. Zajtra nás čaká hlavné mesto, treba si oddýchnuť.

Vstávame, raňajkujeme, balíme sa a valíme smerom na Reykjavik. Po dvojhodinovej ceste prichádzame na okraj mesta. Ako sa blížime, premávka sa zhusťuje. Z diaľky vidieť rozsiahlu zástavbu, nie sú to však žiadne mrakodrapy ale len nízke domy a bytovky.

Veľkosťou pripomína naše krajské mestá. Parkujeme mimo centra, peši sa vyberáme k pobrežiu, fotíme, počasie je tak ako posledných 5 dní slnečné, chladno, no pekne.

Prechádzame sa mestom a zrazu vidíme polárnu žiaru... nie ozajstnú, no namaľovanú na veľkej stene. “Čo je to?” Obchádzame budovu z druhej strany. Múzeum Aurora Borealis. Ehm...ideme? pome... Vchádzame a na naše najväčšie prekvapenie po krátkej chvíli počujeme "Ahojte, zo Slovenska?" Neveríme vlastným ušiam. Na recepcii stojí dievčina z východného Slovenska. Dávame sa do reči, volá sa Grétka a v Reykjaviku je prvých pár mesiacov, len tak na voľnej nohe... sem tam cestuje, sem tam aj pracuje... O chvíľu už kupujeme lístky na prehliadku všetkého čo sa dá dozvedieť o polárnej žiare. Kde lepšie ako na Islande. Až teraz vidíme aká krásna a najmä viditeľná môže žiara za ideálnych podmienok byť. Naozaj magické divadlo na oblohe. Presúvame sa do centra, skúšame svetoznámy Hotdog, aj uja Clintona si tu svojho času zvečnili a použili na marketing, nás nie… nevadí, fotíme sa aspoň sami.

Dnes už neplánujeme kempovať, v pláne máme kúpanie v poslednom teplom prameni... Ku večeru sa presúvame na parkovisko, značka vraví, že prameň sa nachádza 3 km v kopcoch. Nechce sa mi veriť, no po hodine trekkingu už verím. Hlboká noc, a zrazu v diaľke vidíme už známe výpary zo zeme. Blížime sa a ani nie o desať minút sa už kúpeme v horskej rieke v príjemných 35 stupňoch. Neuveriteľné... Hodku-dve sa čľapkáme a vychutnávame si posledné chvíle tejto expedície. Nadránom sa presúvame k letisku, kde sa lúčime s Jimmym. Bol to verný spoločník, podržal nás, keď bolo treba. Skoro nám je až ľúto tej preliačenej strechy, ale to by nebol Matt, keby v posledný večer nefotil zo strechy.

Pred odletom prebaľujeme veci, bakulis borealis, drevo, ktoré s nami strávilo celú cestu, ostáva na Islande, tam kde aj patrí.  Lúčime sa s Jimmym, presúvame sa na letisko, check-in a odlietame. Tešíme sa domov, no Island ostáva na dlho v pamäti. S krátkym prestupom opäť v Lutone prilietame do BA. Uvítací výbor na letisku nepotrebuje osobitný komentár :)

A tu sa končí expedícia Island 2016. A začína niečo ďaľšie...

Na záver ukážka z cyklu Minimal Iceland:

Ukážku zo série Nude ICELAND môžete vidieť na mojom FB profile - Lukas Macek Photography, https://www.facebook.com/pg/LukasMacekPhotography/photos/?tab=album&album_id=1204742976251266

Viac informácii o fotení a pobyte na Islande vám rád poskytnem. Kontaktujte ma cez formulár na stránke - www.lukasmacek.com