Rod, telo, kultúra - voyeurizmus

FOTOESEJ

             V tejto práci sa pokúsim preskúmať termín voyeurizmus - pozorovanie, sliedenie ktorý sa v rôznych formách vyskytuje tak v umení, ako aj v bežnom sociálnom živote každého jednotlivca. Či už si jeho vplyv uvedomujeme, alebo naopak voyeurizmus považujeme za úchylku, ktorá sa nás netýka, faktom ostáva, že voyeurizmu a jeho formám sme dennodenne vystavovaní. V tejto krátkej eseji sa pokúsim vysvetliť toto tvrdenie a objasniť rozličné formy voyeuristického pozorovania pomocou práce rôznych fotografov. Pri sliedení sa telo stáva objektom záujmu, potešenia alebo aj sexuálnej túžby. Pravdaže pri voyeurizme nehovoríme len o sexuálnej úchylke, ktorá sa podľa pozorovaní vyskytuje u jedincov s poruchou sexuálneho vývoja. Voyeurizmus má viaceré  podoby, kedy nedochádza k priamemu vzrušeniu z pozorovania, no nastáva uspokojenie z vedomia moci vo forme pozorovania nič netušiacej "obete". Pri voyeurizme ide však predovšetkým o stratu súkromia. Jednotlivec sa tak stáva predátorom a lovcom nič netušiacich ľudí okolo seba. Voyeurizmus vo svojej najreálnejšej či najbezprostrednejšej  forme skúmali a individuálnou formou zachytili viacerí umelci, medzi ktorými boli aj fotografi Kohei Yoshiyuki, Shizuka Yokomizo, Richard Kern, Brassai, Weegee alebo aj dokumentarista Walker Evans. Všetci títo fotogafi sa ocitli v pozícii voyeura, čím priblížili divákovi rôznorodosť tohto označenia. V závere sa vyjadrím aj k súčasnej situácii, kde sa na úkor straty súkromia voyeurizmus udomácnil ako forma zabezpečujúca poriadok a bezpečie v spoločnosti.

Kohei Yoshiyuki

            Kohei Yoshiyuki  je japonský fotograf, ktorý zaujal pozornosť svojou tokijskou výstavou s názvom "Park", kde fotografoval ľudí počas sexuálnych aktivít infračerveným filmom a získal tak bezprostredný pohľad voyeura do ich súkromia. Tak ako akákoľvek iná dokumentácia z pohľadu "vidieť no nebyť videný", aj voyeurizmus sa stretáva s etickým a vo viacerých krajinách aj právnym problémom. Yoshiyuki vytvoril fotografie, ktoré odkazujú na hranice medzi divákom - voyeurom a pozorovaným jedincom alebo skupinou. Jeho práca tiež kladie sociálne otázky typu: "prečo sa japonské páry oddávali sexu vonku v parkoch? Bolo to hádam kvôli preplneniu tokijských  bytov v 70. rokoch, že boli nútení hľadať súkromie vo verejných parkoch? Bolo to zo strany účastníkov úmyselné sprístupnenie svojho súkromia s vedomím, že sú priamo vystavovaní voyeurom? A čo takzvaní peeping Tomovia, ktorí sa celej udalosti zúčastňovali?" Práca kládla viacej otázok, ako zodpovedala. Je to práve na základe a vďaka rozboru jeho fotografií, že môžeme nahliadnuť do vnútra myslenia a vnímania voyeura v kontexte japonskej kultúry.

 rod, telo, kultúra, voyurism                                   Untitled, 1973                                                                                   Untitled, 1973

      Yoshiyuki ponúka divákovi pohľad na aktivity, ktoré sa bežne odohrávajú za zatvorenými dverami. Určitá živočíšnosť sálajúca z týchto fotografií vytvára dôveryhodnú výpoveď o mieste a dobe, v ktorej sa so svojím 35 mm fotoaparátom pohyboval. Vhodnou technikou

zachytáva to čo malo zostať skryté, a tým diváka konfrontuje s vlastnými predstavami a skúsenosťou. Yoshiyuki úspešne skĺbil tri druhy voyeurov, čím vytvoril istú psychologickú štúdiu o tomto spoločnosťou odsudzovanom fenoméne. Fotografie zachytávajú heterosexuálne alebo homosexuálne páry oddávajúce sa sexuálnym aktivitám, pričom sú, podľa Yoshiyukových slov, zväčša nevedome sledovaní jedným, či viacerými voyeurmi, či

tzv. Peeping Tomami (sliedičmi). Fotograf sa tiež stal priamym účastníkom, a teda voyeruom týchto parkových orgií. Čo však z týchto fotografií robí divácky atraktívnu sériu, je postavenie diváka na fotografovu úroveň. Ocitáme sa bok po boku sliediča a fotografa pri tomto "súkromnom" a intímnom momente. My sa stávame voyeurom. "Každý prekračuje hranicu, páry ktoré sa oddávajú sexu na verejnosti, sliediči, ktorí vstupujú do tejto intimity, fotograf, ktorý zradil dôveru svojich spoločníkov a samozrejme my, tak ochotní pozerať sa na to, čo nebolo pre nás určené..."(Philip Gefter, the New York Times). Každý, kto je konfrontovaný s takouto fotografiou a nemusí pritom ísť len o fotografie sexuálnych aktivít, sa dostáva do pozície skúmateľa. Chtiac, či nechtiac, vedome, či nevedome sa aj my stávame predátormi, sliediacimi za svojou "obeťou", tak ako Yoshiyuki a skupinky sliedičov pozorujúcich páry v  tokijských parkoch. Voyeurizmus je úchylka, ktorou sme viac, či menej každý "postihnutý". Je teda namieste pýtať sa, či je na tom niečo nemorálne, zlé alebo azda protiprávne, keď voyeurizmus je vlastný každému z nás. Odpoveď by sa našla azda len z prísne etymologického hľadiska, kedy by voyeurizmus bol len pomenovaním poruchy jednotlivca, ktorý sa tajne oddáva pozorovaniu za účelom fyzického vzrušenia. A je pravda, že v bežnej praxi sa s pojmom voyeurizmus stretneme práve v tejto rovine. Kohei Yoshiyuki však svojimi fotografiami konfrontoval hranice voyeurizmu, a tým dal podnet zamýšľať sa nad voyeurizmom ako všeobecným fenoménom ľudského správania. Fotografie v tokijských parkoch však vzbudzujú pozornosť aj kvôli konfrontácii kultúrneho kontextu, kde japonská kultúra a spoločnosť prestáva byť vnímaná ako usporiadaná, disciplinovaná a navonok strohá. Parky sa stali prostredím amorálnych aktivít, ktoré mali ostať skryté. Yoshiyuki neukazuje len páry oddávajúce sa sexu, ale ukazuje ľudskú  prirodzenosť potlačovanú japonskou spoločnosťou 70.rokov. Nazeraním za viditeľné má divák možnosť pochopiť psychológiu doby v zmysle vzájomného spolunažívania. Pochopiť však "parkovú kultúru" nie je možné len z fotografií, akokoľvek verne alebo vizuálne atraktívne by skutočnosť zobrazovali. Yoshiyuki strávil v parkoch pol roka, kým začal fotografovať. “Predtým ako som začal fotografovať, navštevoval som parky zhruba šesť mesiacov" (citované z www.nytimes.com) Robil tak kvôli pochopeniu správania a motívov voyeurov. Pokúšal sa zžiť s touto skupinou, spriateliť sa s nimi a stať sa, ako tvrdí, nie pravým voyeurom, avšak samotné fotografovanie vnímal ako svojím spôsobom voyeuristické. Cez interpreta nedávno napísal "...ja som nebol skutočný ‘voyeur’ ako oni, avšak myslím si, že svojim spôsobom je akt fotografovania sám o sebe voyeuristický." (www.nytimes.com) Fotografie nikdy neposkytnú plnohodnotnú náhradu za prežitú skúsenosť, no bol to pre neho vhodný spôsob na zachytenie a štúdiu tejto kultúry.

Yoshiyuki a jeho práca sa dostali do povedomia verejnosti, a to nie len fotografickej, práve spôsobom prezentácie týchto parkových fotografií. Zvolil si originálny a divácky nesmierne atraktívny spôsob, ktorý ešte viac vtiahol diváka do témy nočných parkov. Fotografie zobrazujúce páry v životnej veľkosti boli po prvý krát vystavené pod názvom "The Park" v tmavej galérii Komai v Tokiu, kde bol návštevník vybavený baterkou. Tento spôsob preskúmavania fotografií kúsok po kúsku priamo odrážal Yoshiyukovú skúsenosť z fotenia v nočných parkoch. “Chcel som aby sa ľudia dívali na telá kúsok po kúsku" (nytimes.com). Divák sa stáva voyeurom, čím ma tiež možnosť na vlastnej koži zakúsiť atmosféru nočného parku, v ktorom pozoruje telá oddávajúce sa najstaršiemu umeniu.

Výstava zožala nesmierny úspech, no všetky výtlačky boli zničené. Napriek tomu sa dielo dočkalo knižnej podoby. Bolo to však až v roku 2006 kedy sa do svetových inštitúcií (MOMA, Múzeum súčasnej fotografie v Chicagu, Múzeum výtvarných umení v Houstone...) vo viacerých formátoch opäť dostali jeho výtlačky, čím si jeho práca získala opätovný záujem divákov a kurátorov.

Shizuka Yokomizo - Stranger (Cudzinec)

             Ďalším japonským fotografom zaoberajúcim sa témou voyeurizmu bola Shizuka Yokomizo. Oproti Yoshiyukovi si však zvolila menej osobný prístup k ľuďom, ktorých fotografovala. Jej séria s názvom Stranger vystihuje podstatu jej vzťahu k týmto cudzincom. Yokomizo rozposlala náhodným adresátom v New Yorku, Londýne, Tokiu a Berlíne listy, kde ich žiadala o rozsvietenie svetiel a postavenie sa do okna v určitú hodinu dňa (večer, noc) na to, aby ich mohla odfotografovať. Z odrazu na oknách môžeme predpokladať použitie blesku a teda aj skutočnosť, že Yokomizu ostala pre portrétovanú osobu len cudzinec - fotograf v tme. Stala sa pre nich okoloidúcou cudzinkou ktorá dostala možnosť nazrieť do ich súkromia a čo viac, odniesť si suvenír vo forme fotografie. Stali sa dobrovoľne zraniteľnými, no ponúkli pozorovateľovi možnosť zamyslieť sa nad rozdielmi a vzťahom súkromného a verejného sveta.

    rod, telo, kultúra, voyurismČo Yokomizu vytvorila, nie sú len portréty osôb cez sklenenú stenu, ale predovšetkým ukážka individuálnych reakcií (nervozita, oddanosť, podozrenie, pobavenie...) na výzvu od cudzinca, ktorého úmysly neboli jasné. Práve situáciou, v ktorej sa portrétovaní nachádzali a pózou, ktorú pred neznámym pozorovateľom zaujali, vidíme odlišnosť v ich charaktere. Prvkom, ktorý zachytáva ich identitu, je aj vzťah portrétovaného a dekorácie jeho izby. Fotografie tiež odkazujú na dobrovoľnú stratu súkromia. Divák a pozorovateľ má možnosť skúmať, hodnotiť a porovnávať. Tak ako aj pri Yoshiyukovom diele, divák sa stáva voyeurom, s výsadou vidieť a nebyť videný. Zatiaľ čo u väčšiny diel zaoberajúcich sa voyeurizmom a jeho formami išlo o snahu vidieť a zachytiť objekt bez jeho vedomia, Yokomizo vytvára fotografie založené na opačnom princípe, kde sa objekt dobrovoľne stáva voyeurovou "korisťou". Yokomizu vytvorila nekonvenčné portréty, ktoré sa svojou formou stávajú aj dokumentom ich stretnutia.

Richard Kern - The Looker

             Fotografom zaujímajúcim sa o telo ako o objekt pozorovania je aj Richard Kern. Vytvoril viaceré série, v ktorých identifikoval voyeurizmus a divákovu tendenciu pozorovať nič netušiacu osobu. K fotografovaným objektom pristupuje iba so zdanlivým odstupom a z jeho tvorby je vidieť aranžovanie a inscenáciu situácií. Skúma voyeurizmus vo vzťahu vedomý objekt a fotograf, vedomý objekt a divák a taktiež fotograf a divák. Ako fotograf však pozorného diváka nestavia na svoju úroveň, ale ponúka nám možnosť skúmať jeho predstavy o voyeurizme prostredníctvom vytvorenej scény a pózy. Jeho dielo ma ďaleko väčší sexuálny podtón ako práca Yoshiyuka alebo Yokomizu, čo vychádza aj z jeho predošlej praxe pornografa, a tým pádom ma aj ďaleko väčšiu komerčnú odozvu. Jeho práca odráža najbežnejší prístup a pohľad na tému voyeurizmu, kde vytvorenou estetikou zobrazuje jednoduché a divácky atraktívne scény. Vytvoril tak klamlivý pohľad na skutočnosti, ktoré nie sú ničím viac záhadné či voyeuristické ako bežné erotické alebo pornografické fotografie. Z výtvarno-umeleckého hľadiska sú Kernove fotografie málo zaujímavé, a navyše sústredil svoju pozornosť len na ženskú populáciu, a preto jeho dielo považujem prevažne len za komerčne motivovanú snahu o vytvorenie obrazu sveta voyeurizmu. No aj napriek tomu, rozborom jeho práce môžeme získať aktuálny odkaz o strate súkromia.

  rod, telo, kultúra, voyurism       Kern sa k tematike pozorovania stavia z pohľadu náhodného diváka, ktorý je však okrem zvedavého pohľadu vybavený aj fotoaparátom. Kern zaznamenáva stretnutie so zdanlivo nič netušiacimi modelmi, kde sa naskytá otázka o hranici hraného a skutočného. Koľko je však z jeho fotografií len vykonštruovanou predstavou a do akej miery sú si pozorované osoby vedomé či nevedomé skrytého voyeura s objektívom, si musí odpovedať každý divák sám, a to na základe vlastného vnímania a skúsenosti . "Fotografoval ich z rôznej vzdialenosti a s rôznym stupňom intimity. No táto nová - má meno, samozrejme, ale on ho pravdepodobne nikdy nebude vedieť..."(R.Kern, Looker, predslov Geoff Nicholson). Nakoniec pre zobrazenie ľudskej túžby pozorovať nie je kľúčové vedomie autentickosti alebo inscenácie scény.

Kern sa svojou tvorbou pohráva s posúvaním hraníc súkromného a verejného. Tak ako iní autori zachytávajúci nič netušiace osoby, aj Kern vedome alebo nevedome poukazuje na fakt straty súkromia. Nazerá cez pootvorené okná, spoza kríkov či za použitia teleobjektívu z veľkej vzdialenosti. Ukazuje, že súkromie sa stáva nedostatkovou "komoditou" v súčasnej spoločnosti.

Weegee, Walker Evans - passangersBrassai prostitutes of Paris

             Jedným z autorov, ktorí sa tematike voyeurizmu a pozorovaniu nič netušiacich ľudí venoval, bol aj dokumentárny fotograf Walker Evans. Svojou sériou fotografií cestujúcich Newyorčanov v metre sa už v polovici 20. storočia dotkol citlivej témy ochrany súkromia. Vybavený upraveným fotoaparátom skrytým pod oblečením zaznamenával spolucestujúcich a vytváral tak portrét zbavený akejkoľvek pretvárky či pózy. Stal sa voyeurom ich intímnej chvíle počas cestovania, ktorú svojím konaním priblížil aj divákovi. Tento spôsob fotografie však už vtedy hraničil s nezákonným konaním, a načrtol aj otázku straty súkromia.

             Fotografom, ktorý sa tak isto dotkol zobrazenia človeka a straty jeho súkromia, bol maďarský fotograf Brassai, pravým menom Gyula Halász. Do povedomia sa dostal práve zbierkou fotografií z nočných ulíc Paríža, kde svoju pozornosť, okrem dokumentovania osamelých ľudí, upriamil práve na prostitútky a ich spoločnosť klientov, podobne ako napríklad aj fotograf Ernest J. Bellocq a jeho séria zo Storyvillu. Na záznam si však zvolil, na rozdiel od prístupu Evansa, viac vedomý spôsob, ktorý vyvrcholil až aranžovaním scény. Brassaiov prístup však často spočíval v čakaní na moment, kedy fotografovaný pár prestane hrať pre objektív a stratí sa opäť v momente spoločného objatia. A to bol ten správny moment pre Brassaia a jeho fotoaparát, ktorý odhaľoval rúško tajomstva. Brassai bol v eseji jeho priateľa Henriho Millera označený aj ako "the eye of Paris" (oko Paríža), čo poukazuje na úspešnosť jeho snahy o zachytenie momentov odohrávajúcich sa v Paríži 30-tych rokov.

             Fotografom, ktorý sa stal priekopníkom žurnalistickej fotografie, bol Weegee, skutočným menom Arthur Fellig. Zameral sa na dokumentáciu miest zločinov, nehôd a tragédií, kde sa často dostal ešte pred príchodom samotnej polície. Dovoľovalo mu to vybavenie policajnou vysielačkou, ktorú mal v legálnom držaní. Spolupracoval tak na prinášaní aktuálnych správ pre Herald Tribune, Daily News, Sun a ďalšie. Weegee nebol fotografom - voyeurom, ktorý by upriamil pozornosť len  na sexuálne motivované činy, avšak fotografované miesta podroboval skúmaniu a násladnemu záznamu. Svojim konaním tak sprístupnil verejnosti každodennú realitu života v New Yorku.

 rod, telo, kultúra, voyurism  Záver

             Touto prácou som sa pokúsil poukázať na skutočnosť, že v rozvíjajúcej sa modernej krajine sme postupne zbavovaní akejkoľvek formy súkromia a voyeurizmus už nie je charakterovou vlastnosťou narušených jedincov. Je to skutočnosť a činnosť, ktorú vykonávame dennodenne. Nie sú to len ľudia pri bezpečnostných kamerách, letisková obsluha skenerov celého tela, profesionálni fotografi alebo tzv. paparazzi. Voyeurom je každý, kto pozoruje osoby bez ich vedomia a to sa deje na ulici, v dopravných prostriedkoch, na pracoviskách a dokonca aj v súkromí našich domovov. Voyeurizmus je zvedavosť, je to ľudská vlastnosť ktorú si všetci od detstva pestujeme. Je pravda, že voyeurizmus má prvotnú formu sexuálnej úchylky, ktorá v určitých prípadoch prerastá do chorobnej túžby pozorovať za úmyslom vzrušenia, no na ukážkach prác fotografov som sa pokúšal poukázať aj na iné formy voyeurizmu a charakterizovať prístupy niektorých fotografov k tejto téme. Voyeurizmus sa aktuálne dotýka straty súkromia, a preto je namieste sa týmto staro-novým fenoménom zaoberať práve v dnešnej dobe, kedy kamery, automatizované bezpečnostné systémy a satelitná komunikácia zaznamenávajú každý náš pohyb. Táto túžba vidieť do súkromia sa objavuje už od počiatkov fotografie, ako to môžeme vidieť aj v tvorbe spomínaných fotografov, no nikdy spoločnosť nebola vystavená takému množstvu pozorovacích zariadení ako je tomu dnes. Nie sú to už len skryté objektívy hŕstky fotografov, a nie je to už ani len úchylka prejavujúca sa tajne bez nášho vedomia. Voyeurizmus vo forme pozorovania, kontroly a sliedenia sa stáva súčasťou života človeka v rozvinutej spoločnosti. Otázkou ostáva, či nám zdanlivá bezpečnosť kamier, skenerov a satelitov stojí za stratu nášho súkromia.

 REFERENCIE

 WEB

Shizuka Yokomizo - http://www.mocp.org/collections/permanent/yokomizo_shizuka_.php

Leslie Camhi, Voyeur in the Park - http://www.villagevoice.com/2007-09-25/art/infrared-sex-scenes-from-japanese-photog-kohei-yoshiyuki&page=1

Kohei Yoshiyuki - http://www.nytimes.com/2007/09/23/arts/design/23geft.html?_r=1

Weegge - http://sk.wikipedia.org/wiki/Weegee

Walker Evans - http://www.mediaartnet.org/works/subway-portraits/

Brassai - http://www.masters-of-photography.com/B/brassai/brassai_articles1.html

https://www.lukasmacek.com/umelecka-fotografia

KNIHY

Richard Kern - Looker, Abrams 2008, predslov Geoff Nicholson

OBRÁZKY

 Untitled, 1973, Untitled, 1973

http://www.yossimilo.com/artists/kohe_yosh/?show=0&img_num=0#title

Shizuka Yokomizo, Stranger, 1998  http://www.mocp.org/exhibitions/uploads/YokomizoEx.jpg

Stranger n.2

http://www.sfmoma.org/images/artwork/medium/2005.284_01_b02.jpg

“Weegee at a Murder” (1942)

http://www.nytimes.com/slideshow/2008/06/19/arts/0620-EXPL_2.html

 Evans,New York, Subway Passengers,1938 www.metmuseum.org/special/Few_Are_Chosen/images/evans.L.jpg

 Obr. 1,2.3  ukážka z knihy - Richard Kern - Looker, Abrams 2008