Sociálna fotografia v tvorbe súčasných českých a slovenských autorov
Táto práca analyzuje sociálnu fotografiu a fotografickú tvorbu súčasných autorov a okrajovo tiež tvorbu staršej československej generácie fotografov. Veľká časť najmä súčasnej tvorby sa orientuje na témy týkajúce sa iných krajín, avšak autori sú slovenského alebo českého pôvodu. V práci vychádzam z textov publikovaných na internete z knižnej predlohy alebo osobného rozhovoru s analyzovanými autormi.
Sociálna fotografia ako žáner vychádza z princípov dokumentárnej fotografie a je často realizovaná reportážnym či subjektívno-kritickým štýlom. Kvôli prelínajúcim sa prvkom je náročne presne zaradiť niektoré série do jedného konkrétneho žánru. Autori si vybeajú témy do ktorých sa sami angažujú a zväčša ide o témy rezonujúce nie len na regionálnej ale aj celosvetovej úrovni. Takými sú napríklad témy národnostných menšín, drogovo závislých, sociálne slabších či zdravotne postihnutých ľudí. List tém, ktoré rezonujú v súčasnej sociálnej fotografii je oveľa dlhší, avšak autori staršej generácie sa zaoberali predovšetkým dlhodobými sociálnymi problémami ako napríklad rómovia, chudoba alebo život na vidieku. Ukážkou tém ktoré rezonujú v médiách po celom svete boli a každoročne sú vybrané fotografie v súťaži World Press Photo, poprípade nám bližšiej Czech Press Photo. Z netradičných tém súčasnej fotografie zaujali najmä témy ako pytliactvo, globálne oteplovanie, squatteri, anorexia či nevidiaci alebo ľudia s autizmom. Práve téma autizmu sa v poslednom období stala záujmom pre študentov z Trnavsekj univerzity pod vedením fotografa Tibora Huszára. Vytvorili súbor fotografií vykresľujúci tichý svet autizmu v spojení s textami dotvárajúci celkový obraz života ľudí s autizmom. Táto téma vyšla aj v knižnej podoba pod názvom Medzi kvapkami dažďa.
Jednou z charakteristík sociálnej fotografie je angažovanosť fotografa v téme čo mu pomáha vytvoriť dielo systematicky a konceptuálne, a teda s vysokou výpovednou hodnotou. Taktiež môže byť angažovanosť nápomocná v zachytení autentického diania, ktoré je za bežných okolností fotografovi alebo divákovi skryté. Zainteresovanosť fotografa do problematiky a často samotného deja, ktorý je predmetom fotenia má však aj negatívny vplyv na dielo, a to predovšetkým vo forme subjektivizácie témy. Je len málo fotografov ktorí vedia ostať objetkívny aj v situáciách kedy sú samy účastníkmi zachytávaných udalostí. Okrem toho, prehnaná alebo skôr nekontrolovaná angažovanosť môže vyústiť do prílišného vtiahnutia fotografa do témy až takým spôsobom, že sa sám ocitá akoby pred objektívom. Toto sa stalo aj uznávaným fotografkám ako sú napr. Cindy Sherman pri fotení drogovo závislých alebo Anne Liebowitz pri fotení Rolling Stones. Fotograf ktorý stratí odstup od fotografovanej témy má však možnosť vidieť a čo je dôležitejšie aj zachytiť reálne dianie ktoré je často bežnému divákovi skryté za pretvárku alebo pózovanie. Takýmto spôsobom sa angažovali fotografi Jindřich Štreit, Martin Martinček, Jaroslav Sýkora alebo Tibor Huszár ktorí strávili fotografovaním rôznych československých regiónov dlhé časové obdobie, a teda mali čas pochopiť a zachytiť autentický miestny kolorit, tradície a život.
Sociálna fotografia je v tvorbe súčasných autorov zastúpená v pomerne malom rozsahu oproti iným fotografickým žánrom či štýlom. Tento fakt je dobre viditelný aj v tvorbe bývalých či súčasných študentov VŠVU alebo iných umeleckých vysokých škôl kde sa dokumentárna tvorba vyskytuje len okrajovo, v pomerne konceptuálnej forme. Jedným z dôvodov môže byť aj fakt, že dokumentárna fotografia nedosahuje umeleckej hodnoty aká je pripisovaná výtvarnej fotografii. Dokumentárna fotografia si v umeleckej obci len ťažko vybojuváva miesto na výstavach a v galériách, avšak masmediálne prostriedky ako časopisy alebo televízia sú pre tento žáner ideálne na prezentáciu. Iný bežný spôsob prezentácie je práve knižnou formou. Jedným z dôvodov neprijatia časti sociálnej fotografie akademickou obcou je častá popisnosť fotografie ktorá je pre bežného diváka potrebná na pochopenie témy, a teda na vyvolanie záujmu. Pre iné fotografické žánre je popisnosť často negatívna lebo zabraňuje v hľadaní hlbších vzťahov a súvislostí. Pravdaže, najúspešnejšie diela sociálneho dokumentu sa práve popisnosti dokážu vyhnúť, a teda vznikajú komplexné a viac plánové série fotografií.
Väčšina súčasných sociálnych fotografov – reportérov, krátkodobo spracováva určitý problém ktorý sa pokúša pomocou fotografického média obsiahnuť. Vznikajú tak všeobecne popisné reportáže, ktoré sú však často závislé od pochopenia dobového kontextu, a teda sa vytráca nadčasovosť, ktorá je pre dokument príznačná. Smerovanie tohto vývoja je podmienené spoločnosťou a záujmom o veľké množstvo informácii. Uprednostňujú sa krátke úderné správy pred rozsiahlejšie spracovanými dielami. Najlepším a najrozsiahlejším zdrojom súčasnej sociálnej fotografie sú týždeníky a internetové portále, ktoré uverejňujú reportáže z domáceho alebo zahraničného diania. Pravdaže svojou povahou ide skôr o diela rýchlej fotožurnalistiky, kde zväčša nie je priestor na hlbšie skúmanie súvislosti a vzťahov danej témy avšak aj v dielach súčasnej reportážnej fotografie sa nájde tvorba s hlbším charakterom. Fotografi sú nútení hľadať vyhrotené situácie ktoré zaujmu diváka avšak pri množstve šokujúciach obrázkov a správ ktoré sa na diváka valia z každého média, sa jednotlivec len ťažko dokáže stotožniť alebo dokáže pochopiť danú situáciu alebo udalosť. Šokováť diváka je pritom stále ťažšie. Fotografi sociálneho dokumentu sa naopak sústreďujú na vzťahy pod viditelným povrchom. Vo svojich dielach sa pokúšajú priblížiť k poznaniu a pochopeniu svojich objektov. Komunikujú s nimi a získavaju kontext pre svoje obrazové správy. Najväčší rozdiel je v čase ktorý fotografi sociálneho dokumentu oproti reportérom venujú téme a väčšia volnosť vo vyjadrení. V sociálnej fotografii do roku 89. medzi ukážkové diela patrila napr. Martinčekova glorifikácia staroby v publikácii Vám patri úcta, Breierové série zo Slovenských regiónov, publikácia Karola Kállaya Italy Today alebo Huszárovi Cigáni či fotografie z väzenia v Leopoldove. Pravdaže vznikali aj iné významné diela sociálneho dokumentu napr. v tvorbe Viliama Malíka, Jindřicha Štreita alebo Markéty Luskáčovej. Viacerí zo súčasných autorov publikovali série so sociálnou tématikou už pred 89. rokom kedy nastalo uvolnenie režimu. Je paradoxom, že sociálne orientovaná dokumentárna tvorba sa dostala do úzadia, kedy ju zatienila výtvarna fotografia mladšej generácie, ktorá sa orientovala a inšpirovala západnou fotografickou tvorbou. Do dnešného dňa sa klasickému sociálnemu dokumentu venuje len malé množstvo profesionálnych alebo umeleckých fotografov, a hlavne mladšia generácia sa sústreďuje prevažne na portrétnu, inscenovanú, výtvarnú tvorbu, presahy do iných médií a pokiaľ sa už orientujú na sociálnu fotografiu, vytvárajú skôr krátkodobé reportáže.
V rámci súčasnej tvorby sa teda môžeme pozrieť na niekoľko fotografov, ktorí sa zaoberajú práve sociálnou fotografiou, a teda používajú fotografické médium ako prostriedok komunikácie istého problému s verejnosťou. Nepokúšajú sa len zaznamenávať, ale snažia sa aj o pozitívnu zmenu v rámci celkovej spoločenskej odozvy. Fotografickú tvorbu sociálnej fotografie môžeme časovo rozdeliť na už spomínanú tvorbu staršej generácie akými sú Antonín Kratochvíl, Karol Kállay, Koudelka alebo Markéta Luskáčova. Títo autori sa v určitom období, v rámci svojej tvorby venovali aj sociálnemu dokumentu. Do druhej skupiny by sme mohli zaradiť mladšiu generáciu autorov ako napr. Andrej Bán, Matúš Zajac, Martin Kollár, Lucia Nimcová, Alan Hyža, Ján Šibík alebo Boris Németh. Nie všetci títo fotografi sa vo svojej tvorbe sústreďujú hlavne na dokument, avšak v svojej tvorbe sa zaoberajú okrem iných problémov aj sociálnymi témami.
Prvý fotograf, ktorého nemožno nespájať so súčasnou sociálnou fotografiou je Andrej Bán. Fotograf ktorý sa dlhodobo sústreďuje na problémy Kosova a iných balkánskych krajín. Tak ako aj iní autori, ktorí sa angažujú v sociálnej fotografii, aj Andrej Bán je fotograf, ktorý sa angažuje do konkrétnej pomoci ľuďom ktorých fotografuje alebo ktorí sa ocitajú v postihnutej oblasti. Túto pomoc realizuje pomocou občianského združenia Človek v ohrození, ktoré pre tento účel založil. Podobný prístup zvolil aj český fotograf Ján Šibík, ktorý organizuje zbierky na účel finančnej pomoci ľuďom z jeho fotografií. Za všetky spomeniem hlavne pomoc deťom zo Sierra Leone, kde fotografoval dopady masakry. Ako sám tvrdí, najväčšiu pomoc sa však snaží robiť pomocou svojích fotografií. Osveta a informovanosť je hlavným prostriedkom pomoci aj ostatných autorov. Alan Hyža, Boris Németh, Matúš Zajac ale aj spomínaný Ján Šibík či Andrej Bán pravidelne publikujú reportáže, ktoré nachádzajú ohlasy vo verejnosti. Organizujú workshopy a prezentácie, ktoré sú dôležité najmä na výchovu ďaľšej generácie autorov, ktorý sa budú aj naďalej zaoberať súčasnými problémami a aktutálnymi dopadmi zmien v spoločnosti.
Československo vychováva autorov ktorí sa často orientujú na sociálne problémy iných krajín a akoby zabúdali na domácu scénu. Pravdaže, možnosť uplatnenia a publikácie v zahraničí je atraktívna a najmä mladší autori sa čím ďalej viacej sústreďujú práve na cudzie krajiny. Môžeme spomenúť prácu napr. Andreja Bána z Kosova, Antonína Kratochvíla z Afriky, Ameriky alebo Haiti, Matúša Zajaca z Číny alebo Rumunska a Jána Šibíka z viac ako 100 destinácii celého sveta. U Šibíka ide o sociálnu reportáž kedy sa zameriava najmä na regióny a udalosti svetového významu akými sú zemetrasenia, povodne, nepokoje alebo vojny. Sociálne témy však spracuváva aj mimo klasickej reportážnej línie, kedy je fotograf vyslaný zdokumentovať tzv. aktualitu. Viaceré z jeho fotografických esejí boli ocenené aj porotou na World Press Photo alebo Czech Press Photo.
Martin Kollár patri medzi dokumentaristov, ktorý sa nesústreďuju primárne na určitý sociálny problém, ale spôsobom dlhodobej dokumentácie premeny poskomunistických krajín, vytvára obraz novej spoločnosti s kritickými aj oslavnými znakmi. Sociálne témy alebo prvky sa sporadicky objavujú aj v tvorbe autorov Lucie Nimcovej a Borisa Németha. Lucia Nimcová pritom pracuje aj s videom, zvukom alebo foto inštaláciou pričom spája konceptuálnu fotografiu s presahmy do iných médii. V rámci dlhodobej dokumentácie sa venovala svojmu rodisku Humennému a taktiež Rusinksej komunite, ktorá tam bola presídlená. Boris Németh sa vo svojej bakalárskej práci venoval súkromnému resocializačnému zariadeniu Resoty, kde zachytil portét zakladateľa a farára Antona Srholca spolu s obyvateľmi, často drogovo závislými, prepustenými väzňami alebo bezdomovcami ktorým poskytuje okrem strechy nad hlavou aj duchovnú obnovu. Fotograf Alan Hyža sa dlhodobo venoval dokumentárnym cyklom Život v krajinách bývalého ZSSR a spolu s Andrejom Bánom a Tiborom Huszárom pracujú na projekte Ústav pre postihnuté deti pre Nadáciu Sándora Márayho – Maďarsko. Okrem toho je Alan Hyža známy aj reportážami pre občianske združenie OZ Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota Bene. Dlhodobo sa venuje aj fotografovaniu pre Saleziánov, kde dokumentuje misionárov rôznych krajín sveta.
Vo fotografii je veľmi obtiažne zadefinovať kde je hranica medzi dokumentom, ktorý spracováva okrem iného aj určitú sociálnu tému a čistou sociálnou fotografiou, ktorá sa sústreďuje primárne na istý problém spoločnosti. Často sa tieto kategórie či témy prelínajú. Autori ktorých som spomenul patria medzi hŕstku fotografov-dokumentaristov s vlastným fotografickým jazykom ktorí svojou tvorbou prostredníctvom publikácii alebo výstav vedia zrozumiteľne sprostredkovať tému aj laickej verejnosti, pričom zrozumiteľnosť nie je prevedená na úkor kvaliy zobrazenia alebo zjednodušenia obsahu ale je to predovšetkým vďaka znalosti fotografického jazyka a výrazových prostriedkov. Záverom tohto krátkeho diskurzu do problematiky sociálnej fotografie by som rád spomenul Žilinského rodáka Igora Grossmanna, držiteľa ceny Osobnosť slovenskej fotografie za celoživotné dielo a najmä za tvorbu 50. a 60. rokov kedy mapoval a dokumentoval vidiek na kysuciach a Orave. „Sú dokumentáciou všedného aj sviatočného života vrchárov a krajiny, ktorú obývajú. Sú tiché, ale pritom hovoria, sú obyčajné, ba až všedné, no zároveň počujeme, ako z nich hovorí krása.“ (Dušan Dušek)
Bibliografia
J.Sýkora, Obrazy starej Oravy
J.štreit, Brána naděje
M.Martinček, Vám patri úcta, Stredoslovenské vydavateľstvo 1966
T.Huszár
Viliam Malík, Aurel Hrabušický, FOTOFO Bratislava 2001
Dušan Dušek
Spracoval: Lukas Macek Photography, www.lukasmacek.com