Baletka - Lívia Zábavíková
Ladné baletné pohyby v spojení s nádhernou hudbou, krásne šaty, svetlá a veľkolepé predstavenia. Koľko námahy a vytrvalosti sa v skutočnosti ukrýva za týmto sladkým snom väčšiny dievčat nám prezradila baletka Lívia Zábavíková. Aj keď jej detské túžby nemali s baletom veľa spoločného, život si pre ňu pripravil inú cestu a v súčasnosti veľmi úspešne vedie súkromnú baletnú školu Pointe v Žiline. Je bývalou sólistkou baletu SND a Štátnej opery v Grazi a v roku 1997 získala cenu pre najlepšieho tanečníka na Slovensku - Phillip Morris Award.
Aký bol Váš najväčší sen v detstve a ako sa odrazil v dospelosti?
Nie som asi najlepší príklad tvrdení, že sny sa plnia, len treba chcieť, a podobne. Nemala som totiž skoro žiadne sny ohľadom umeleckej kariéry. Ako malé dieťa už vôbec nie. Jediné, čo si pamätám je, že som chcela byť letuška, potom lekárka, následne učiteľka atď. Bola aj iná doba ako je dnes. Dá sa povedať, že fungoval určitý systém, ktorý jednotlivca niekam posúval. Dnes je to skôr o prianiach rodičov a možno aj malé deti myslia inak. Je určite oveľa viac možností, o informáciach a otvorených hraniciach ani nehovorím.
Prečo ste sa rozhodli práve pre balet a ako dlho sa mu venujete?
Tak pekne od začiatku. Treba povedať, že o balete v našej rodine nikto ani nechyroval. Ako štvorročnú ma moja mama prihlásila na tanečnú gymnastiku. Zdalo sa jej, že akosi pričasto tancujem pred zrkadlom a dopočula sa, že v Žiline vedie jedna energická pani zaujímavý krúžok. Začala som teda chodiť na hodiny tanečnej gymnastiky k pani učiteľke Slávikovej a ostala som u nej šesť rokov. Táto pani učiteľka tanca ma nakoniec poslala aj na prijímačky na tanečné konzervatórium do Bratislavy. A tak sa začala moja baletná kariéra.
Rozpomeniete sa na svoje profesionálne začiatky?
Do svojho prvého profesionálneho angažmán som nastúpila do baletu pražského Národného divadla. Prijali ma ešte na škole a stala som sa tak v sedemnástich rokoch najmladšou členkou súboru. Bol to krst ohňom, kde som sa ako nový tanečník musela učiť množstvo nových rolí a čakať, kedy sa ako náhradník za niekoho zraneného alebo chorého, dostanem na javisko. Postupne som si tak prešla celým klasickým baletným repertoárom. Bola to veľká škola nielen baletu, ale aj života. V pamäti mi utkvel veľký obdiv, ktorý som pociťovala k vtedajšej prvej sólistke Michaele Černej a rešpekt, ktorý som mala pred charizmatickým šéfom baletu Vlastimilom Harapesom.
Ktorá kritika Vás výrazne posunula vpred a kto bol Vašou najväčšou pomocou a oporou v detstve a teraz?
Najväčším kritikom som si bola vždy ja sama. Potom samozrejme pedagógovia na škole, choreografi a baletní šéfovia. Divadelná kritika je k tanečníkom obyčajne veľmi zhovievavá a aj menej podarené predstavenie si väčšinou „odnesie“ len choreograf. Najviac ma ako tanečníka zocelila moja pedagogička klasického tanca v Bratislave Zlatica Vincentová, ktorá je považovaná za jedného z najlepších pedagógov baletu v celom bývalom Česko - Slovensku. Okrem techniky tanca ma naučila aj disciplíne, tvrdému drilu a odriekaniu. U tanečníkov milovala okrem iného aj štíhlosť. V tomto dochádzala tak ďaleko, že nám dievčatám kontrolovala skrinky, či v nich nemáme schovanú čokoládu. Najväčšou oporou v kariére vždy bola a je rodina a pár najlepších kamarátov. Ostatní len prichadzajú a odchádzajú. Česť výnimkám.
Dostali ste ocenenie Phillip Morris Award – cenu pre najlepšieho tanečníka na Slovensku. Môžete nám k tomu povedať niečo bližšie?
Cenu Philllip Morris som dostala za rolu Carmen v rovnomennom balete SND v roku 1997. Choreografom predstavenia bol Robert Balogh. Bola to vtedy moja tretia sólová postava v SND.
Tancovali ste ako sólistka baletu SND v Bratislave a Štátnej opery v Grazi, čím bolo toto obdobie Vášho života náročné a ako ste v tom čase snívali o svojej budúcnosti?
Na začiatok by som rada povedala, že som nikdy netúžila po konkrétnych baletných roliach alebo kariére sólistky v národnom divadle. Vždy som sa ale snažila svoju prácu robiť naplno a vložiť do nej svoj životný elán, ktorého mám, aspoň podľa druhých, na rozdávanie. Keď som kvôli konzervatóriu musela odísť z domova od rodičov, snažila som sa vynikať aj kvôli tomu, aby mala táto obeta zmysel. Keď som už príležitosť v podobe sóloveho partu dostala, chytila som ju poriadne za pačesy. Do baletnej postavy som sa vedela zamilovať a celé skúšanie som väčšinou vždy veľmi prežívala. Nikdy som nehľadala žiadne úľavy, ľahšie cesty, alebo niečo podobné - to sa na veľkých scénach nakoniec ani nedá. A náročnosť? Tá súvisí so zamestnaním baletky. Kariéra baletky je veľmi náročná. Málokto tuší, že každodenná fyzická námaha v balete sa dá porovnať s tréningovým režimom vrcholového športovca. Tanečnící musia mať špeciálny program aj v stravovaní, predstavenia končia v nočných hodinách a finančné ohodnotenie tejto driny je veľmi skromné. Navyše kariéra baletky netrvá dlho. Človek to musí jednoducho milovať, inak to nemá zmysel.
Ako ste sa vlastne dostali k založeniu vlastnej baletnej školy?
Počas mojej kariéry som nebola špeciálne rozhodnutá, čo ďalej. Je pravda, že hneď moja prvá baletná práca s deťmi mi vyložene sadla a odvtedy sa to uberalo len pozitívnym smerom. Medzitým som ešte stihla vyštudovať sociálnu pedagogiku na Žilinskej univerzite, ktorá mi otvorila ďalšie obzory. Po tomto štúdiu som si trúfla otvoriť vlastnú tanečnú školu. Založenie baletnej školy považujem za výborný krok, aj keď začiatky neboli jednoduché a mnoho ľudí ma skôr odrádzalo. Našťasie, argument, že koho by už len v Žiline zaujímal balet, sa ukázal ako veľmi krátkozraký. Skôr si myslím, že opak je pravdou. Ľudia balet nevyhľadávali, pretože o ňom skoro nič nevedeli a nemali ani príležitosť ho vidieť na vlastné oči. Situácia sa pozvoľne mení k lepšiemu. Naše koncoročné vystúpenia sú už dokonca beznádejne vypredané.
Odkiaľ čerpáte námety na nové predstavenia?
Čím som staršia, vidím námet na balet skoro v každej rozprávke. Tie príbehy sú v takej čistej a pritom silnej forme, že sa dajú veľmi dobre prerozprávať aj jazykom tanca. A rozprávok som pri mojej dcére prečítala naozaj dosť. Vraciam sa aj k rozprávkovým knižkám, ktoré som čítala ako malé dievča. V tom je niekedy čaro umenia, že človek mnoho inšpirácie čerpá ešte z detských čias. Zaujímavé je, že som sa našla aj v samotnej choreografii mojich predstavení. Choreografia ma baví ešte oveľa viac ako kedysi v pozícii tanečníčky.
Okrem baletu sa stíhate venovať aj svojej rodine. Akým spôsobom si dobíjate energiu a ako vyzerá Váš bežný deň?
Keď mám voľno, snažím sa čo najviac venovať svojej dcére, rada trávim čas v prírode. Chodievam za babkou do Strečna, na chatu do Veľkého Rovného. Tiež máme doma troch psíkov. Takže toho sedenia na gauči je aj v čase voľna naozaj veľmi málo.
Máte svoje zaužívané rituály pred vystúpením?
Nie som veľmi rituálový typ. Pred premiérou som sa vždy snažila byť pripravená na sto percent. A fungovalo to.
Aké sú Vaše ďalšie aktivity spojené s tancom a umením?
Baletná škola mi zaberá všetok možný pracovný čas, takže na ďalšie aktivity v umení už nemám ani pomyslenie. Ak sa do toho nerátajú dekorácia interiéru domácnosti alebo móda. Obliekanie a móda je jeden z mojich najlepších relaxov.
texty - Lívia Zábavíková
rozhovor, korektúra - Zuzana Maceková
fotografie - Lukas Macek Photography
rozhovor, korektúra - Zuzana Maceková
fotografie - Lukas Macek Photography